Baobaby – jedno z mnohých klišé na Madagaskare

Myslím, že takmer každý si spája Madagaskar s baobabmi (odborne Adansonia). Je pravda, že šesť z deviatich druhov baobabov je možné nájsť len na území Madagaskaru a pohľad na ne je naozaj veľkolepý. Človek sa v porovnaní s nimi cíti úplne maličký.

Podľa legendy vládca podsvätia závidel baobabom ich krásu a tak ich vytrhal a nasadil opačne. Preto ich koruna pripomína skôr korene, ako skutočné konáre, niekedy sa mu hovorí ako „strom naopak“. Iná legenda hovorí, že keď ich stvoriteľ zasadil, baobaby sa rozhodli „odkráčať“ preč. Stvoriteľovi došla trpezlivosť a zasadil ich naopak, aby sa už nikam nehýbali. Baobaby môžu prežiť v suchých oblastiach vďaka svojej schopnosti uschovať množstvo vody v kmeni, údajne až 100 000 litrov. Dosahujú výšku až 30 metrov a obvod kmeňa môže byť vyše 40 metrov.

Odhadnúť vek baobabov nie je ľahké, pretože letokruhy sú často ťažko čitateľné. Ak sprievodcovia v parkoch pohotovo odpovedajú na otázku, aký vek majú baobaby, zväčša vek len odhadnú, alebo si ho vymyslia, aby uspokojili zvedavosť turistov. Jeden sprievodca nám raz vysvetlil, že treba spočítať výhonky baobabu, pretože každý jeden výhonok znamená jeden rok. Neviem, čo by na to povedali botanici, ale mňa počítanie výhonkov celkom bavilo.

Kvety baobabov sú červenkasté a ovocie, ktoré dozrieva, pripomína tvar kokosových orechov. Nemala som príležitosť ho ochutnať, pretože teraz nie je sezóna. Ľudia však hovoria, že má kyselkastú chuť, podobne ako grapefruit. Okrem plodov sa využívajú i listy, predovšetkým v medicíne, napríklad ako liek proti horúčke.

Cestovné agentúry lákajú turistov do „Allée des baobabs“ cestou do Morondavy, najkrajšieho miesta, kde rastú baobaby. No baobaby voľne rastú na celom západnom pobreží. Najbizardnejšie tvary majú podľa mňa v okolí Andavadaoky, vyzerajú ako škriatkovia z rozprávok. Keď som bola v jednom malom parku blízko Mangily, náš sprievodca mal mimoriadne dobrú predstavivosť a bavil nás rôznymi prirovnaniami baobabov – baobab, čo vyzerá ako stoličkami, unavený baobab, baobab – vazaha, zamilovaný párik, baobab - lezec... Môžete si pozrieť fotky a posúdiť sami. 

Cliché "jumping pic". Foto: Francisco Cuevas

Ďalšia cliché fotka - Pancho s deťmi.

Allée des baobabs

Baobaby škriatkovia v Andavadaoke. Foto: Francisco Cuevas

Mini baobas. Náš sprievodca mu napočítal 13 rokov. :)

Baobab - lezec.

Ďalší lezecký baobab.

Baobab - bábätko.

Baobab - dvojičky.

Baobab s tvárou.

Baobab - domyslite si, ktorá časť tela to je. 

Baobab vazaha - šúpajúci sa ako bieli turisti. 

Kvitnúce baobaby.

Baobab - žena.

Unavený baobab.

Baobab - húpacia sieť.

Zamilované baobaby.

Ďalší unavený, lenivý baobab.

Ovocie baobabu.

Lovci zébus v Isalo

Isalo je jeden z najnavštevovanejších parkov na Madagaskare. Vápencové holé skaly najrôznejších tvarov pripomínajú ľudoprázdnu mesačnú krajinu. No stačí zísť niekoľko výškových metrov dolu do kaňonu a zrazu človek objaví hustú džungľu s prírodymi jazerami a vodopádmi.

V minulosti bola oblasť obývaná kmeňmi Bara a Sakalava. Dnes je park rezervovaný pre turistov a potomkovia oboch kmeňov žijú v osadách na okolí a dodnes do rôznej miery zachovávajú pohrebné či iné zvyky, ako napríklad krádež zébus.

Zébu je zviera s posvätnou vážnosťou na Madagaskare. Je symbolom bohatstva a počas dôležitých udalostí ako napríklad svadba alebo narodenie dieťaťa môže byť obetovaný. V oblasti parku Isalo a ďalších miestach je súčasťou miestných tradícii krádež zébu. V malagasy sa lovci zébus tradične nazývajú „dahalo“. Mladý chlapec schopný ukradnúť zébu tak dokáže svoju silu a mužnosť. Krádež zébu je chápaná ako hrdinský čin a je symbolom prechodu do dospelosti. Chlapec ale nikdy nie je ozbrojený, ak je chytený pri krádeži, začne holými rukami súperiť s majiteľom zébu a ten, kto vyhrá, tomu patrí zébu. Krádež zébu môže byť i znakom lásky k dievčaťu. Čím viac ukradnutých zébu, tým je láska silnejšia.

Napriek silnej tradícii a posvätnej úcte k týmto typicky malagašským zvieratám, je krádež zneužívaná na získanie peňazí. Vyskytuje sa čím ďalej, tým viac prípadov ozbrojených skupín, ktoré kradnú zébu vo veľkých množstvách a predávajú ich na čiernom trhu. Za jedno zviera je možné na čiernom trhu získať viac ako 200 eur. To, že sú ozbrojení, často vedie k  stretom s majiteľmi zébu a k stratám na životoch.

Nielen v oblasti Isalo, ale i v okolí Belo-sur-Tsiribihina sa pohybujú skupiny zlodejov zébu. Keď sme sa plavili na rieke Tsiribihina, od naších sprievodcov sme sa dozvedeli, že oblasťou Belo-sur-Tsiribihina vedie severovýchodne trasa, ktorou prechádzajú lovci zébu a predávajú svoju korisť čínskym obchodníkom. Situácia je napätá a mnohí sprievodcovia sa obávajú, že ak to bude takto pokračovať, za nejakú dobu nebudú cestovné kancelárie môcť z bezpečnostných dôvodov organizovať plavbu po rieke. Počas plavby sa dve noci kempuje na pobreží a v minulosti sa už stalo niekoľko prípadov, že turisti boli prepadnutí. Spočiatku som neverila, veď turisti mohli byť prepadnutí kýmkoľvek, nemuseli to byť lovci zébu.

Po našom výlete na rieke Tsiribihina a parku Tsingy sme sa však dozvedeli smutnú správu. Tafita a Boto, naši sprievodcovia na rieke, boli na ceste domov prepadnutí lovcami zébu. Nedozvedeli sme sa, čo sa presne stalo, vieme len, že Botovi sa podarilo utiecť, no Tafita toľko šťastia nemal a umrel...

Park z diaľky.

Piscine noire.

Vodopád

"Prírodná" mapa Madagaskaru.

Bungalowy s výhľadom na Isalo.

Zébu.

Zébus zapriahnuté do voza.

Kanál Pangalan

Kanál Pangalan je umelo vybudovaný kanál spájajúci Manakaru a Tamatave. Kanál vybudovali Francúzi s cieľom prepojiť početné jazerá a močiare v dĺžke takmer 700 km do jednej súvislej trasy. Pôvodný názov kanálu „Ampangalanes“ znamená „to, čo spája vody“. Jeho náročná stavba si vyžiadala mnoho obetí na životoch malagašských robotníkov. Veľa z nich skončilo v pazúroch krokodílov, ktoré boli v minulosti v tejto oblasti vo veľkom množstve. Dnes je už takmer nemožné v kanáli vidieť krokodíla, pretože postupne ľudia všetky vyhubili.

V Manakare je kanál pomerne úzky a rybári sa na ňom plavia v drevených člnoch (piroque). Severnejšie, okolo Mananjary, premávajú motorové člny a pravidelne premávajúce spoje bateau-brousse. Napríklad cesta medzi Mananjary a Nosy-Varika trvá celý deň a ľudia si nezabudnú so sebou vziať ryžu a zeleninu, pretože počas cesty sa všetko zozbiera a spoločne sa uvarí pre všetkých jedlo.

Najkrajšie na kanáli v Manakare je to, že je priamo spojený s morom. Výhľad na more a zároveň na kanál je naozaj čarovný. Keď som sedela na pláži, prišiel za mnou jeden rybár a ponúkol sa, že ma prevezie na svojom člne. Nadšene som súhlasila, akurát som nevedela, čo s mojím bicyklom. On mal však hneď riešenie. Zaviedol ma k sebe domov, zoznámil s celou rodinou a požiadal manželku, aby strážila môj bicykel. Do člna naskočil aj jeho najmladší syn Yova. A tak sa naša trojčlenná posádka vydala na okružnú plavbu.

Cestou sme stretávali rybárov, ženy, ktoré prali šaty na brehu kanála a kúpajúce sa deti. Hneď na to, ako som sa prvýkrát pozdravila, ma ujo upozornil, že tu sa zdraví inak. Namiesto „manao ahoana“ a „salama“ sa zdraví „kora bé“ „tsara bé“. Už som si zvykla, že keď sa vzdialim od hlavného mesta, ľudia hovoria rôznymi dialektami, ktoré sa v rôznej miere líšia od oficiálneho jazyka z oblasti hlavného mesta.

Kanál je pokojný, hladina sa hýbe akurát vtedy, ak ju rozčeria roztopašné deti hrajúce sa vo vode. Páliace slnko človeka unavuje a kolísajúci čln uspáva. Našťastie sme mali na člne malého Yovu a ten sa postaval o to, aby som nezadriemala. Buď mi niečo bľabotal, alebo ma zozadu špliechal vodou. 

Život na brehu kanálu.

Malý Yova so svojím ocinom.

Yova.

Pletenie rybárskych sietí.

Výhľad na more a na kanál.

V nedeľu chodí veľa domácich na piknik na breh mora, alebo na prechádzky po pláži.

V nedeľu ma Stephan a Lucy (Couchsurferi, u ktorých som bývala) pozvali na oneskorenú oslavu nového roka. Organizovali barbecue pre všetkých svojich kamarátov.

Niektorých oslava zmohla. :)

Po obede sa rozpútala tanečná zábava.

A na záver sme sa šli prejsť na pláž.

Výhľad z lokomotívy

Vlak do Manakary je opradený rôznymi historkami a pomerne obľúbený medzi turistami. Premáva dva-krát do týždňa na jednej z mála železničných tratí na Madagaskare – medzi mestom Fianarantsoa a Manakara. Niektorí si chvália nádherné výhľady po ceste, iní skôr pred vlakom vystríhajú. Vlak je totiž veľmi starý, jazdí s priemernou rýchlosťou 20 km/hod, stojí v každej malej dedinke a nie je nič nezvyčajné, že sa cestou pokazí. Zdolať približne 200 km trvá okolo 12 hodín, ale raz sa kamarátom podarilo stráviť v ňom viac ako 24 hodín. Vlak sa jednoducho zastavil a niekoľko hodín sa nepohol.

Ráno som už pred siedmou čakala na stanici. Všade veľa ľudí s batožinou, s taškami zeleniny a ovocia a niekoľko hlúčikov cudzincov. Odchod býva ráno o siedmej. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sme o siedmej odchádzali. Asi o deviatej sa otvorila pokladňa na lístky a až tam som pochopila, že stojím v rade na lístky do wagóna pre cudzincov. Medzi vagónmi vlaku je jeden rezervovaný pre cudzincov, tri pre miestnych Malagasy a zvyšné sú nákladné vozne. Všetci ostatní Malagasy už mali lístky kúpené a trpezlivo čakali v rade na vlak. Pani pri pokladni mi nechcela predať lístok do druhej triedy a tak som nakoniec rezignovala a kúpila si lístok ako všetci ostatní cudzinci do prvej triedy.

Chvíľu sme ešte čakali na lokomotívu a vyrazili sme. Výhľady na ryžové políčka postupne vystriedala hustá vegetácia dažďového pralesa parku Ranomafana. V období dažďov cítite vôňu pralesa všade navôkol a zelená farba je hypnotizujúco intenzívna.

Vždy, keď sme sa zastavili, miestni pribehli s pripraveným jedlom a ovocím na predaj. Bolo však vidieť, že sú tu všetci zvyknutí na turistov, predovšetkým deti. Malagašské deti sú normálne veľmi hanblivé, málokedy sa s vami začnú rozprávať, väčšinou len zakývajú a pozdravia sa. Videli sme to, keď sme učili na školách a stálo nás veľa úsilia motivovať žiakov, aby sa prejavili a viac rozprávali. Tieto deti mali však nacvičené vety po francúzsky: „Bonjour vazaha! (Dobrý deň, vazaha!) Donne-moi bonbon! (Daj mi cukrík!) Donne-moi bouteille vide! (Daj mi prázdnu fľašu!) Donne-moi stylo! (Daj mi pero!) Donne-moi savon! (Daj mi mydlo!)“. Väčšina z nich nič iné po francúzsky povedať ani nevedela. V takýchto situáciach je strašne ťažké sa vymaniť zo stereotypov o „bohatých“ bielych cudzincoch a „chudobných“ malagašských deťoch a mať medzi sebou normálny ľudský kontakt. Presne preto som nechcela byť v oddelenom vagóne pre cudzincov...

Na jednej zastávke som sa vybrala za naším rušňovodičom. Od kamarátov som vedela, že sa dá s ním dohodnúť a odviezť sa niekoľko zastávok vpredu na lokomotíve. Pri pohľade na skupinku talianskych dievčat, s ktorými som sa dala do reči na stanici, som sa nemohla zdržať smiechu. Mali presne ten istý nápad ako ja! Dievčatá práve zjednávali cenu, za ktorú by nás pán rušňovodič pustil na lokomotívu. Dohodnuté! A o chvíľu sme všetky štyri sedeli vpredu a híkali nad prekrásnymi výhľadmi a prechádzali neosvetlenými tunelmi. Pán rušňovodič nebol na lokomotíve sám, spoločnosť mu robili aspoň ďalší štyria páni a fľaša rumu, ktorá neustále kolovala dookola. Jeden z nich sa dal so mnou do reči a vysvetlil mi, že jeho kolegovia sú už celkom pripití, ale že mám byť bez obáv. Ak už nebudú vládať, vedenie nad lokomotívou prevezme on. Okrem lokomotívy môže viesť dokonca i tank! V tom momente mi naozaj „odľahlo“. Začala som chápať, prečo sa vlak tak často kazí, alebo prečo občas zastaví a nepohne sa niekoľko hodín.

Zvyšok cesty prebehol bez problémov i keď cesta bola naozaj dlhá. Pozeranie von oknom vás baví prvé tri – štyri hodiny, ale málokedy viac. Postupne sme všetci vo vagóne upadli do akejsi letargie a len málokomu sa chcelo vstať a fotiť si krásne výhľady. Keď sa zotmelo, horúci vzduch sa trochu schladil. Bolo príjemné sedieť na kraji medzi vagónmi, nechať sa ovievať a počúvať pravidelný rachot idúceho vlaku.

Nakoniec sme dorazili okolo pol desiatej, čiže cesta nám netrvala dlhšie ako dvanásť hodín. Na stanici sa na nás už striehli pousse-pousse a predbiehali sa kto vezme koho a do ktorého hotela. Mala som naozaj šťastie, pretože v Manakare som mohla bývať u couchsurferov. Obišla som celý dav a prešla som peši len niekoľko krokov do baru Le Kameleon, kde sme sa mali stretnúť. Stephane s Lucy neverili, že vlak prišiel tak skoro a boli pripravení ma čakať ma až do skorého rána.

Vo vlaku. 

Nastupovanie do vlaku.

Ryžové polia s fascinujúcou zelenou.

ľudia na zastávkach vlaku. 

Prechádzanie tunelmi. 

Po ceste sme videli vodopáy.

Spolu s talianskymi dievčatami.

Páni z lokomotívy.

Nádhermé prostredie.