Vianoce bez snehu a v horúčavách

Vianoce bez snehu a v 30 stupňových horúčavách sa môžu zdať trochu zvláštne. Spočiatku som neverila, že by mohla na mňa doľahnúť vianočná atmosféra, ak je vonku teplo ako v lete. Ale keď ma po ceste do práce začali zastavovať pouliční predavači s umelými vianočnými stromčekmi a v škole sme so študentmi začali počúvať vianočné pesničky, akosi som si začala uvedomovať, že Vianoce sa predsa len blížia.

Na Madagaskare má veľa ľudí spojené Vianoce s liči a s obdobím dažďov. Začiatok sezóny liči znamená, že pomaly prichádzajú Vianoce. Študenti nám raz povedali, že ideálne Vianoce by rozhodne nemali byť v decembri, pretože vtedy veľa prší. Viac by ich potešili v júli alebo v auguste, kedy je sucho a sú dlhšie prázdniny.  

Okrem stromčekov a vianočných dekorácii sa na uliciach predávajú róby od výmyslu sveta. Na Madagaskare je totižto zvykom kupovať si na Vianoce nové oblečenie. Niekedy som mala pocit, akoby som sa prechádzala v módnom salóne. Väčšina šiat na trhoch je second-hand a dovezená zo zahraničia, čo mnohým ale neodoberá na štýle a elegancii.

V piatok 18. decembra,  posledný deň pred začatím školských prázdnin sme spolu s Ines boli pozvané na oslavu Vianoc detí z detského centra Manda. NGO Manda sa stará o deti z chudobných rodín, ktorých rodičia im nemajú ako zabezpečiť výchovu a vzdelanie. Deti prichádzajú každé ráno, niektorým cesta peši trvá cez mesto i niekoľko hodín. V centre sa osprchujú, dostanú raňajky a najmladšie deti zostanú celý deň buď v škôlke, alebo v škole na prvom stupni. Starším deťom Manda platí školné do školy a dohliada, aby deti pravidelne do školy chodili.

V ten deň už od rána pripravovali dobrovoľníci z austrálskej neziskovky World Challenge deťom hry. Po hrách nasledoval spoločný slávnostný obed. Pretože bežné dni nemajú deti na obed mäso, ako sviatočné jedlo mali všetci kura s ryžou, kúsok ovocia a zmrzliny a na pitie ovocný džús. Po obede sa začali vystúpenia detí. S najmladšími deťmi nacvičil Samuel, dobrovoľník z Nemecka, malagašskú vianočnú pesničku. Staršie mali pripravené tanečné a akrobatické vystúpenia, hru na djembe a pod. Dievčatá z Vony (centrum Mandy pre staršie dievčatá, kde sa počas dvoch rokoch učia šiť a kde majú zároveň i bývajú) si pripravili tanečnú choreografiu v šatách, ktoré si samé navrhli a ušili. Na záver Samuel doprevádzal na gitare celý tím Mandy pri spievaní piesne „Oh happy day“ a potom bola asi až do štvrtej, kedy sa deti vracajú domov, poriadna diskotéka.

24. decembra sú plné ulice ľudí, obchody sú preplnené ľuďmi na poslednú chvíľu zháňajúcimi čo ešte doma chýba. Štedrý večer sa oslavuje väčšinou v kruhu rodiny pri spoločnej večeri  a potom sa ide do kostola na večernú omšu.  Darčeky si ľudia nedávajú. V niektorých bohatších rodinách môžu deti dostať darčeky, ale to je skôr výnimkou. Do kostola sa všetci vyberú v krásnych nových šatách. Ešte nikdy som na Madagaskare nevidela toľko vyparádených dievčat, ako na štedrý deň pred kostolom.

V kostole blízko nášho domu v štvrti Tsiadana mala omša začať o šiestej. Keď som tam prišla, nič sa nedialo, ale dievčatá pred kostolom ma ubezpečili, že omša určite večer bude a pre tým ako začne, bude najskôr divadelné predstavenie. Vrátila som sa asi o hodinu. Kostol v Tsiadane je dvojposchodový, na prízemí je škola a kuchyňa, kde pre každého návštevníka čakala vianočná večera. Na prvom poschodí, vo veľkej sále sa už zhromažďovali ľudia a spievali „Oh, happy day“. O chvíľu sa roztiahli závesy a začali krátke predstavenia – výjavy z Biblie, od vyhnania Adama a Evy z raja, až po narodenie Ježiška. Krátke predstavenia boli prerušované tanečnými vystúpeniami. Choreografie na vianočné piesne ako „All I want for Christmas is you“, „Jingle bells“, „Santa iscoming to town“ vytvárali príjemnú vianočnú atmosféru, no skôr ako kostolnú atmosféru, poriadnu párty atmosféru. Ľudia tlieskali a nahlas sa smiali, veľa detí malo na hlavách červené Santa Claus čiapky. Neviem, kedy začala omša, pretože po hodine som sa musela vrátiť domov na spoločnú večeru s kamarátmi.

Okolo dvanástej bolo stále z kostola počuť hudbu a spev. V noci sa spustila veľká búrka a na chvíľu vypadla elektrina. Z kostola sa začalo ozývať pískanie a krik, keďže im asi zhasli svetlá a prestala hrať hudba. Keby som nevedela, že krik prichádza z kostola, povedala by som, že je vonku nejaký veľký koncert. Vždy, keď sa na Madagaskare oslavuje, nesmie chýbať hudba a tanec a Vianoce nie sú asi žiadnou výnimkou.

Na ďalší deň bol kostol znovu plní vyparádených ľudí.  Všetky obchody boli zatvorené, ale na trhoch s ovocím a zeleninou najchudobnejší ľudia stále predávali. Pamätám si, ako mi raz jeden kamarát povedal, že kresťanstvo je tu len pre bohatých. Chudobní pouliční predavači si nemôžu dovoliť ísť v nedeľu do kostola, pretože sú na ulici a snažia sa aspoň niečo zarobiť. Aby som príliš nezjednodušovala, na Madagaskare majú okrem kresťanstva silnú tradíciu i rôzne miestne kulty a na západnom pobreží je dosť veľká komunita moslimov. Takže nie každý je kresťan a chodí pravidelne do kostola.

Na Prvý sviatok vianočný nás na obed pozvali naši malagašskí kamaráti k sebe domov. S rodinami neoslavovali 24., ale 25. Na obed sme mali pečenú morku s majonézovým zemiakovo-cvikľovým šalátom, ryžou a ďalšími zeleninovými šalátmi. Po obede sme šli popriať šťastné sviatky do rodín ostatných malagašských kamarátov, ktorí bývali neďaleko. V rodinách boli všetci slávnostne vyobliekaní a spolu popíjali a zabávali sa. Buď hrali na gitare a spievali, hrali karty, spievali karaoke, alebo len tak spolu posedávali. My sme tiež nezaostávali a až do noci sme spolu posedávali vonku na terase, hrali na gitare, spievali a tancovali na malagašskú rytmickú hudbu.

Boli to oveľa živšie a dynamickejšie Vianoce ako tie naše, ale bez snehu, medovníkov, kapustnice a hlavne bez rodiny a blízkych...

Rozdávanie obedov.

Najmladšie deti pri obede.

Dobrovoľníci z Autrálie. Práve skončili prácu na stavebnom projekte detského domova a prišli jeden deň stráviť spolu s deťmi z Mandy.

Slávnostný obed - kura s ryžou, ovocie a zmrzlina.

Samuel s najmladšími deťmi. 

Tanec na Jingle Bells. 

Obecenstvo. 

Dievčatá z Vony zo vlastnoručne vyrobených šatách,

Djembe. 

Akrobatické vystúpenie.

Vianočný obed.

Posedávanie po obede.

Hranie na gitare.

Luc krája vianočnú tortu, vzadu je mamina a sestra Combieho a Samuel. 

Luc, Combieho ocino a Samuel.

Cesta do práce

Každé ráno sa teším, ako si po ceste na autobus kúpim mofogasy [mufgasy]. Sú to malé ryžové koláčiky, ktoré ľudia jedia na raňajky spolu s kávou. Môžete di ich kúpiť v stánkoch s mofogasy, alebo u pouličných predavačov s prenosnými „táckami“. Ľudia postávajú okolo stánkov, opierajú sa o pult a každý si užíva svoj ranný malagašký rituál. Mofogasy sú typicky malagašské nielen preto, že ich tu má rád snáď každý, ale i svojím menom. „Mofo“ znamená „chlieb“ a „gasy“ označuje všetko malagašské, všetko, čo je z Madagaskaru. 

Tak ako majú Francúzi svoje obľúbené pekárne s bagetami, tak majú Malgaši svoje obľúbené stánky s mofogasy. Ja mám najradšej stánok hneď vedľa autobusovej zastávky. Chlapec ma v stánku pozná a vždy sa zasmeje, keď ma vidí. Myslím, že si všimol, ako moja spotreba mofogasy každým dňom narastá. Pokiaľ mu poviem svoju nacvičenú vetu s počtom mofogasy, on mi ich už balí do novinového papiera a podáva. Vždy si takto spríjemňujem čakanie na autobus číslo 119, ktorý býva občas tak plný, že ani nezastane a pokračuje v ceste ďalej.

Od minulého týždňa začala sezóna liči, takže si po ceste kupujem liči u jednej pani, ktorá má každé ráno prichystané malé pyramídy liči po piatich kúskoch. Liči je oproti mangám a ananásom veľmi vďačné ovocie, pretože sa pri jedení veľmi nazašpiníte a môžete ho jesť aj za cesty. A tak si kráčam po ceste na zastávku a lúpem si liči.   

Cesta autobusom, presnejšie taxi-bé nepatrí medzi moje obľúbené ranné rituály. V hlavnom meste jazdia malé minibusy so štyrmi radmi sedačiek pre troch ľudí, na ktoré sa ale musia zmestiť vždy minimálne štyria. Krajná sedačka je vyklápacia, aby mohli ľudia prejsť až k najzadšiemu radu. Aby sa zmaximalizovala efektívnosť minibusu, za šoférom a dvoma prednými sedačkami sa zmestia ešte ďalší traja ľudia. Sedia našikmo a kolená im ako skladačka zapadajú medzi kolená cestujúcich z prvého radu. Keď musím sedieť v tomto „fiktívnom“ rade, vždy sa modlím, aby nebola na ceste zápcha, pretože sa nemôžem celú cestu ani pohnúť. Niekedy nemôžem pohnúť ani rukou, aby som si na rozveselenie dala do úst ďalší mofogasy.

Zápcha je takmer každé ráno. Cesta normálne trvá 10 minút, ale s rannými kolónami to býva niekedy aj polhodina. Najhoršie je, keď zostaneme zastrčení v tuneli, pretože tam nie je svetlo a je tam nedýchateľný vzduch z výfukov všetkých áut. Na začiatku som si chcela kúpiť bicykel na cestu do práce, ale s chaosom aký je na cestách, nemám veľmi odvahu púšťať sa do podobných dobrodružstiev.

Keď vystúpim z autobusu, musím prejsť celým hlavným námestím štvrte Analakeli, aby som sa dostala na strednú školu JJR. Zo začiatku ma vždy cestou zastavovali pouliční predavači s ovocím, mofogasy, orieškami, USB kľúčami, vanilkou, mapami Madagaskaru, živými krabmi a všetkým možným. Teraz už mám niekoľko trikov, aby som nevyzerala ako stratený turista. Treba kráčať rýchlejšie, veľa sa neobzerať a odpovedať po malagašsky, že zrovna nepotrebujem ani vanilku, ani klepotajúceho kraba.  

Mofogasy

Mofogasy sú z ryžovej múky (áno, raj pre bezlepkových... :) ) a pečú sa v podobných formách ako muffiny. 

Atmosféra v stánku s kávou, mofogasy a ďalším pečivom.

Pousse-pousse

Pousse-pousse je častým dopravným prostriedkom v madagaskarských mestách na rovine, ako napríklad Antsirabe. Okrem pousse-pousse ťahanom človekom na pešo býva ešte cyclo-pousse, ktorý je ťahaný človekom na bicykli. Motorky prerobené na tuc-tuc, ktoré často vidieť v Ázii, som si zatiaľ všimla len na pobreží.

Nemôžem si pomôcť, ale radšej ako si vziať pousse-pousse, chodím peši. Predstava, že ma ťahá za sebou udychčaný človek ma ani trochu neteší. Zdá sa mi to rovnako ponižujúce ako nechať si niekým na ulici čistiť topánky.

Jeden z víkendov sme sa vybrali s Ines do mestečka Ampefy s jazerom Itasy. Prvý deň sme si napešo pozreli vodopády, druhý deň sme chceli ísť k studeným gejzírom vzdialených asi 14 km. Zvládli by sme to aj peši, ale keďže už poobede sme museli ísť späť do Tany, museli sme vymyslieť nejaký rýchlejší spôsob. Miestni autobus odchádzal až okolo jedenástej, to bolo neskoro a taxík bol zbytočne drahý. Ponúkli sa nám dvaja cyclo-pousse. Ani trochu sa mi to nepáčilo, ale bol to jediný spôsob, ako gejzíry stihnúť. A tak sme si ako princezné sadli do cyklo-koča a nechali sa viesť našimi cyklo-kočišmi. Po hlavnej ceste to šlo rýchlo, horšie bolo, keď sme odbočili na poľnú bočnú cestu. Miestami som mala pocit, že táto cesta bude naša posledná a náš cyklo-kočiš nás cestou nechtiac vytratí. Keď sme šli do kopca, alebo keď bolo na ceste veľa hrbolcov, rýchlo sme zoskočili a kráčali vedľa. Našich pánov to vždy rozosmialo. Keď sme prechádzali dedinami, miestnym vykladali aké majú vtipné turistky, ktoré radšej kráčajú vedľa cyclo-pousse, ako v ňom sedia. Vždy, keď sa zlepšila cesta, snažili sa nás dostať späť dnu. Začalo to byť naozaj zábavné a keď mi ujo nechcel na hrbolcoch zastať, vyskočila som za jazdy a kráčala vedľa. Nakoniec sme vďaka nim stihli aj gejzíry, aj taxi-brousse do Tany. Rozhodli sme sa s Ines im nechať trochu viac peňazí, ako sme sa na začiatku dohodli. Neskutočne ich to potešilo a ja som bola rada, že sme nakoniec podporili cyclo-pousse a nie taxikárov.

Minule sme si po práci šli s kolegmi sadnúť na pivo. Boli sme štyria mali sme len jednu motorku, preto mi nechali na výber, či chcem ísť pousse-pousse, alebo sa s kolegom zveziem na motorke. Hneď som hlasovala za motorku. Môj kolega Tafita chodí každý deň do práce na motorke, ale minule mi povedal, že sa snaží aspoň niekoľkokrát za mesiac odviezť sa pousse-pousse, aby pousse-pousse „vodičov“ podporil. Podľa neho majú ťažkú prácu a je jeho povinnosťou im aspoň trochu pomôcť. Ak by boli všetci také naivky ako ja, nevie z čoho by úbohí pousse-pousse mohli žiť. Navyše je tento spôsob dopravy ekologický, nemíňa sa na cestu žiadne palivo a neznečisťuje ovzdušie. 

Niektorí rodičia si predplatia pousse-pousse na každodennú cestu detí do a zo školy. 

Bungalowy na brehu jazera Itasy v Ampefy.

Jazero Itasy.

Vodopády Lily (Les chutes de la Lily)

Cyclo-pousse s mojím batohom.

Naši dvaja cyclo-pousse pánovia. Foto: Ines Michels

Gejzír, v ktorom sa dalo aj kúpať. 

Typické malgašské domy.

Výhľad po ceste.

Po špičkách a na kamióne v parku Tsingy

Slovo tsingy v malgaštine znamená chodiť po špičkách. Obyvatelia kmeňa Vazimba, ktorí v tejto oblasti pôvodne žili okolo 17. storočia, tak údajne chodili po malých špicatých vápencových výčnelkoch skál pokrývajúce park Tsingy. Na chodenie po špičkách sa dnes už zabudlo, ale niektoré zvyky sa v parku stále dodržujú. Je zakázané „fady“ (tabu) ukazovať v parku prstom. Na Madagaskare stále pretrváva tradícia kultu predkov a rôzne oblasti dodržujú rôzne „fady“, aby neurazili predkov. Môže sa to týkať jedla alebo každodenného života. V niektorých dedinách je napríklad zakázané jesť bravčové, inde cibuľa, v parku Tsingy je zakázané ukazovať prstom.

Park Tsingy de Bemahara je jeden z najťažšie dostupných parkov na Madagaskare. Turisti si na vzdialenosť 250 km medzi Morondavou a Bekopakou prenajmú terénne auto, pretože cesta je v dosť zlom stave a cestovné agentúry majú z  toho naozaj veľký biznis. Normálne cesta trvá džípu okolo 6 - 8 hodín (Morondava - Bekopaka), záleží na tom, či je práve po daždi a cesta je rozmočená. My sme si povedali, že žiadne drahé turistické auto nepotrebujeme a do parku sa dostaneme ako miestni Malgaši. Navyše sme po splave rieky Tsiribihina boli v podstate už na polceste (Belo-sur-Tsiribihina) do Bekopaky a mali sme už za sebou dobrodružnú jazdu na voze ťahanom dvoma volmi (zébu) a jazdu na korbe terénneho auta.

Miestni nám povedali, že existuje spojenie medzi Belo a Bekopakou, ale nikto nevedel kedy toto vozidlo odchádza. A tak som na ďalšie ráno vstala o piatej a pýtala sa všade naokolo, kde je autobusová stanica. Nechápala som, pretože o ma ľudia posielajú vždy na iný smer a nikto presne nevie odkiaľ autobus odchádza. Asi po hodine, som natrafila na obrovský kamión, pred ktorým bola zložená hŕba vecí – vrecia ryže, matrace, plastové stoličky, fľaše od cola-coly... Chlapíci mi povedali, že vyrážajú do Bekopaky okolo deviatej a určite nás môžu vziať. Nestihla som sa zamyslieť kde by sme asi sedeli, keďže tam neboli lavičky na sedenie. O deviatej nám oznámili, že možno vyrazíme o desietej. A tak sme sedeli pred kamiónom, čakali a so záujmom sledovali, ako sa môže toľko vecí zmestiť do jedného kamióna. Polovica kamióna bola odspodu až dovrchu naplnená a druhú polovicu kamióna napĺňali zatiaľ len do polovice. Navrch pripevnili matrac na spanie. Usúdili sme, že je to asi bezpečnostné opatrenie, aby si pasažieri nebúchali o strop hlavu. Asi o jedenástej nám naložili batohy a my sme sa spolu s ďalšími 25 Malgašmi usadili na vreciach cukru, múky a ryže a ktovie čoho ešte. Cestou sme sa zastavovali v dedinkách a vykladali vrecia a nakladali ďalších ľudí. Myslím, že po tejto skúsenosti si viem lepšie predstaviť, ako sa cítia utečenci smerujúci do Európy...

Pred Bekopakou sme museli vyložil polovicu kamiónu, aby kamión nebol príliš ťažký na kompe cez rieku. Celý proces trval vyše hodiny, ale po piatich hodinách sardinkovej jazdy po výmoloch na ceste, sme boli šťastní, že chvíľu sedíme a nenaskakujeme hore a dole. Do Bekopaky sme dorazili večer tesne pred zotmením.

Na ďalší deň sme chceli ísť do parku. Čakalo nás nemilé prekvapenie, pretože pred dvoma týždňami zmenili ceny vstupného a ceny za sprievodcu, takže sme namiesto 10 eur zaplatili 30 eur na osobu a k tomu sme si ešte museli zohnať auto, ktoré by nás zaviezlo 17 km k veľkému okruhu parkom. Zohnať auto nebolo ľahké. Každý predpokladá, že turisti prídu na prenajatých terénnych autách, ktoré ich rozvážajú všade, kam si zmyslia. Ceny za vstupné sa zdvihli od 1. novembra vo všetkých parkoch na Madagaskare, avšak Tsingy si navyše zdvihli aj cenu za sprievodcu. Vedia, že turisti budú možno trochu reptať, ale po 8 hodinovej ceste v terénnom aute cenu za vstupné a sprievodcu nakoniec aj tak zaplatia.

Veľký okruh parkom trvá 6 hodín. Dostali sme lezecké sedáky a ťažko priechodnými časťami sme sa istili. Prechádzali sme kaňonom a jaskyňami a miestami sme sa museli úzkymi chodbami plaziť. Dopredu nás varovali, že objemnejší turisti úzkymi priesmykmi neprejdú. Najlepšie boli dva reťazové mosty, ktorými sme museli ísť po jednom, aby sme ich nepreťažili. Cestou sme viac-krát videli lemurov. Náš sprievodca nám povedal, že v novembri prichádza pomerne málo turistov, preto je ľahké pozorovať zvieratá. Najviac turistov prichádza v lete a na ťažšie prechodných miestach sa vtedy často tvoria „zápchy“.

Park jednoznačne stál za celodennú cestu v nadskakujúcom kamióne. Od začiatku sme ale vedeli, že na ceste naspäť môžeme mať problém s dopravou. Kamión nejazdí každý deň a nikto presne nevedel, kedy pôjde ďalší. Neostávalo nám nič iné ako dúfať, že nás poloprázdne terénne autá vezmú za prijateľnú cenu do Morondavy. Od šiestej ráno sme sedeli na brehu rieky, kde sa autá naloďujú na kompu a spríjemňovali si čakanie jedením máng. Najskôr nás chcel vziať jeden pán na korbu auta, kde už vnútri sedeli siedmi a na korbe ďalší štyria. Neviem, kam by sme sa zmestili. Tak akurát na strechu. Okolo ôsmej prišiel pán s prázdnym autom, pretože jeho klient sa rozhodol ísť späť lietadlom. Spočiatku bol trochu nepríjemný, navyše chcel, aby sme mu zaplatili celú sumu dopredu. Nechceli sme riskovať, že nás nechá niekde na polceste, ale zároveň sme vedeli, že ak nevyužijeme túto šancu, môže sa stať, že budeme kempovať na brehu rieky ešte ďalší deň alebo dva. A tak sme nasadli do auta. Na odľahčenie atmosféry som sa s naším zamračeným šoférom začala rozprávať a medzi rečou som spomenula, že sme s Ines dobrovoľníčky pre jednu neziskovku. Netušila som, že ho to tak dojme. Keď sme zastavili v najbližšej dedine, zrazu nám vrátil štvrtinu peňazí so slovami, že nie sme obyčajní „vazaha“ a on na nás nechce zarábať peniaze. To som naozaj nečakala.

Do Morondavy sme prišli za necelých šesť hodín a trasu, ktorú sme pred dvoma dňami prešli s kamiónom za šesť hodín, nám trvala necelé tri hodiny. Mala som pocit, akoby sme šli inou cestou ako naposledy, pretože v terénnom aute sme nevyskakovali pol metra do výšky pri každom výmole.

So šoférom sme sa nakoniec skamarátili a dokonca nám sám od seba navrhol zastať na pár minút v slávnej „Alée des baobas“. Baobaby môžete vidieť na viacerých miestach na západnom pobreží, nielen na tomto turisticky vychýrenom mieste. Je pravda, že ich je tu trochu viac a navyše je to len kúsok od Morondavy a po ceste z parku Tsingy. Na ceste je parkovisko, ktoré je cez deň zadarmo a platí sa až večer pred západom slnka. Vtedy sa sem nahrnú všetky terénne autá s turistami a okrem západu slnka môžete mať na fotkách aj ďalších nadšených turistov. My sme si západ slnka pozreli na pláži v Morondave a fotku baobabu so západom slnka som si stiahla z internetu.

Nakladanie nášho kamiónu.

Naši spolucestujúci.

Pancho počas prestávky v jednej z dediniek,, kde sa zastavovali.

Pobavilo nás, že kamión mal nápis "zákaz pasažierom". Foto: Ines Michels

Nakladanie kamiónu na kompu.

Naša turistika. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Jeden z dvoch mostov.

Kaktusy.

Prechádzanie úzkymi priesmykmi.

Trochu adrenalínu. Foto: Ines Michels

S Panchom. Foto: Ines Michels

Allée des baobabs.

A turistická fotka s baobabmi...

Západ slnka v Morondave.

Veslári a krokodíly na rieke Tsiribihina

Veslári sa pôvodne plavili po rieke Tsiribihina s cieľom previezť potraviny a tabak. Dnes veslári namiesto vriec tabaku vozia haldy turistov. Drevené člny „pirogue“ sú vyrábané z jedného kusu stromu, ktoré rastú popri rieke. Šikovní remeselníci z dedín pozdĺž rieky dokážu čln vyrobiť za päť dní. Cena za výrobu sa pohybuje okolo 1 000 000 Ariari (300 eur), no stále treba počkať aspoň päť rokov, pokým drevo poriadne vyschne a čln sa bude môcť plaviť po rieke.

Splav sa začína v mestečku Miandrivazo a končí sa asi 50 km pred Belo-sur-Tsiribihina. Môžete si vybrať buď motorový čln s tieňom a hlukom, ktorý odplaší všetky zvieratá popri rieke, alebo drevený čln „pirogue“, na ktorom vám bude celý deň na hlavu pražiť slnko a budete sa potiť od horúčavy. Naša štvorčlenná skupina si vybrala splav na drevenom člne, ktorý trvá tri dni, podobne ako splav na motorovom člne. Celý týždeň som sa pripravovala na to, ako budem v tej horúčave pádlovať. Netušila som, že pádlovať budú naši pltníci a na člne budeme mať ešte aj kuchára, ktorý nám bude počas cesty variť obed.

V Miandrivazo nás čakala ťažká úloha – udržať cenu za trojdenný výlet, ktorú nám dohodol jeden kamarát z Tany. Náš sprievodca sa mal volať Boto. Nebolo ťažké ho stretnúť, pretože hneď ako sme vystúpili z taxi-brousse, vyhrnula sa na nás skupina sprievodcov a Botoho hneď zavolali. Vo chvíli, keď na hodinu vypadol elektrický prúd, Boto aj s kolegmi chceli upresňovať detaily nášho výletu. A tak sme asi desiati sedeli okolo čelovky vonku na terase a dohodovali sa na cene. Cítila som sa ako v mafiánskom filme. Pretože Boto nehovoril po francúzsky, jeho výrečný kolega Gilbert prevzal iniciatívu, všetko nám vysvetlil a rukou spísal zmluvu. Pri pohľade na túto zmluvu som sa v duchu lúčila s peniazmi, ktoré sme im za trojdenný výlet zaplatili...

Ďalšie ráno nám chlapíci nakázali kúpiť si zásoby pitnej vody a klobúky. Asi nemajú veľmi chuť pozerať sa na do ružova spečených Európanov. Ráno sme sa presne podľa plánov nalodili do dvoch člnov – čln s našimi kamarátmi Panchom a Ludwicom a s „pojazdnou kuchyňou“ vesloval Gérard a občas sa striedal s kuchárom Botom. Nášmu člnu s Ines velil Tafita a čoskoro sme zistili, že máme so sebou ešte dve spolucestujúce – učupené sliepky na konci člna. Boto ich šikovne naložil do nášho vegetariánskeho člna. Keď sme sa priblížili k brehu, pokúsili sa niekoľkokrát ujsť, ale Tafita bol vždy rýchlejší a usmernil ich späť do člna. Jedna sa s nami vozila deň, druhá mala viac šťastia, vydržala až dva dni, až kým ju nevegetariánska časť nášho osadenstva nemala na večeru.

Zo začiatku bola rieka miestami plytká a často sa nám čln zadrhával o dno. Ďalšie dni to bolo lepšie, ale rieka bola stále pomalá a pokojná. Keď sme sa v prvý deň plavili asi dve hodiny, mysleli sme si, že pristaneme niekde na brehu a uvaríme si obed. Zrazu nás Boto prekvapil a s porcelánovými taniermi v rukách sa k nám brodil cez rieku. Takmer sme s Ines odpadli od úžasu. Za jazdy dokázal vzadu v našom drevenom člne uvariť ryžu, udusiť zeleninu a ešte všetko aj pekne naaranžovať. Takýmto luxusom a híčkaním nás Boto a Tafita prekvapovali neustále. Jeden sa s nami šiel večer prejsť pod nejakou zámienkou do dediny a druhý za tú dobu už mal postavené stany. Butu vždy pripravil večeru a keď sme si mysleli, že sme dojedli, nasledoval ďalší chod a dezert. Chlapci si nechali záležať na každom detaile, pretože vedia, že spokojní turisti ich odporučia kamarátom a známym a tak budú mať zaistenú prácu celú sezónu.

Keď sme sa plavili popri brehu, občas sa nám podarilo zbadať zvieratá – korytnačky, lemury, netopiere, papagáje, chameleóny a rôzne druhy vtákov, ktoré sme nepoznali. Najväčším vzrušením bol krokodíl. Nestihli sme ho zvečniť, pretože sme sa akurát s Ines napchávali mangom a kým sme vytiahli fotoaparát, bol už dávno vo vode. Krokodíly je najľahšie vidieť v júni a v júli, v novembri ich je menej, takže sme mali šťastie.

Občas sme Tafitovi pomáhali veslovať, ale s naším lenivým veslovaním by sme sa ďaleko nedoplavili. Celá trasa má okolo 170 km, čo sme zvládli za tri dni. Náš čln patril Tafitovi, prezradil nám, že má doma ešte dva. Po trojdennej plavbe treba čln dopraviť proti prúdu rieky znovu do Miandrivaza. Tafita si na to prenajme ďalšieho veslára, aby ušetril čas. Plavba proti prúdu trvá pltníkovi 6 dní. Tafita sa dovezie motorovým člnom do dedinky, kde sme prvú noc kempovali a nastúpi na taxi-brousse do Miandrivaza. Za týždeň takto otočí dve skupiny turistov. Sezóna trvá celý rok okrem obdobia dažďov, ktoré prichádzajú na západe Madagaskaru v januári a trvajú približne do marca. Vtedy stúpne voda asi o dva metre a plaviť sa je dosť nebezpečné. Najviac turistov prichádza v júli a v auguste, my sme boli jednými z posledných v tomto roku. Ďalšie člny s turistami sme ani raz nestretli, akurát jeden motorový čln s troma Francúzmi. Na prevádzku motorového člna je potrebných päť ľudí – jeden človek počas celej plavby dolieva studenej vody na chladenie motora. Hlavne motorový čln robí taký hluk, že aj krokodíly sa ho boja...

 Miestni obyvatelia na člne. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

 Náš čln na pod vedením Tafita. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Ryžovanie zlata na brehu Tsiribihiny.  Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

  Chytanie kreviet. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

    Lemur biely, v malgaštine: sifaka Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Lemur, v malgaštine: hija Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Naša spolucestujúca. 

 Ines s výborným obedom od Butuho.

S deťmi v jednej z dediniek, kde sme sa cestou zastavili. Foto: Francisco Javier Cuevas              Andreu.

Západ slnka.

Boto pri príprave obeda. Foto: Ines Michels

Vodopád po ceste druhý deň.

Raňajky pri východe slnka. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Potom, ako sme splavili rieku sme sa museli dostať do najbližšej dedinky, kde nás čakalo auto. Foto: Ines Michels

Naša celá výprava: Ja, Ines, Ludwig (Nemecko), Pancho (Čile), Boto, Tafita a Ger. Foto: Ines Michels