Sunday, November 22, 2015

Pousse-pousse

Pousse-pousse je častým dopravným prostriedkom v madagaskarských mestách na rovine, ako napríklad Antsirabe. Okrem pousse-pousse ťahanom človekom na pešo býva ešte cyclo-pousse, ktorý je ťahaný človekom na bicykli. Motorky prerobené na tuc-tuc, ktoré často vidieť v Ázii, som si zatiaľ všimla len na pobreží.

Nemôžem si pomôcť, ale radšej ako si vziať pousse-pousse, chodím peši. Predstava, že ma ťahá za sebou udychčaný človek ma ani trochu neteší. Zdá sa mi to rovnako ponižujúce ako nechať si niekým na ulici čistiť topánky.

Jeden z víkendov sme sa vybrali s Ines do mestečka Ampefy s jazerom Itasy. Prvý deň sme si napešo pozreli vodopády, druhý deň sme chceli ísť k studeným gejzírom vzdialených asi 14 km. Zvládli by sme to aj peši, ale keďže už poobede sme museli ísť späť do Tany, museli sme vymyslieť nejaký rýchlejší spôsob. Miestni autobus odchádzal až okolo jedenástej, to bolo neskoro a taxík bol zbytočne drahý. Ponúkli sa nám dvaja cyclo-pousse. Ani trochu sa mi to nepáčilo, ale bol to jediný spôsob, ako gejzíry stihnúť. A tak sme si ako princezné sadli do cyklo-koča a nechali sa viesť našimi cyklo-kočišmi. Po hlavnej ceste to šlo rýchlo, horšie bolo, keď sme odbočili na poľnú bočnú cestu. Miestami som mala pocit, že táto cesta bude naša posledná a náš cyklo-kočiš nás cestou nechtiac vytratí. Keď sme šli do kopca, alebo keď bolo na ceste veľa hrbolcov, rýchlo sme zoskočili a kráčali vedľa. Našich pánov to vždy rozosmialo. Keď sme prechádzali dedinami, miestnym vykladali aké majú vtipné turistky, ktoré radšej kráčajú vedľa cyclo-pousse, ako v ňom sedia. Vždy, keď sa zlepšila cesta, snažili sa nás dostať späť dnu. Začalo to byť naozaj zábavné a keď mi ujo nechcel na hrbolcoch zastať, vyskočila som za jazdy a kráčala vedľa. Nakoniec sme vďaka nim stihli aj gejzíry, aj taxi-brousse do Tany. Rozhodli sme sa s Ines im nechať trochu viac peňazí, ako sme sa na začiatku dohodli. Neskutočne ich to potešilo a ja som bola rada, že sme nakoniec podporili cyclo-pousse a nie taxikárov.


Minule sme si po práci šli s kolegmi sadnúť na pivo. Boli sme štyria mali sme len jednu motorku, preto mi nechali na výber, či chcem ísť pousse-pousse, alebo sa s kolegom zveziem na motorke. Hneď som hlasovala za motorku. Môj kolega Tafita chodí každý deň do práce na motorke, ale minule mi povedal, že sa snaží aspoň niekoľkokrát za mesiac odviezť sa pousse-pousse, aby pousse-pousse „vodičov“ podporil. Podľa neho majú ťažkú prácu a je jeho povinnosťou im aspoň trochu pomôcť. Ak by boli všetci také naivky ako ja, nevie z čoho by úbohí pousse-pousse mohli žiť. Navyše je tento spôsob dopravy ekologický, nemíňa sa na cestu žiadne palivo a neznečisťuje ovzdušie. 

Niektorí rodičia si predplatia pousse-pousse na každodennú cestu detí do a zo školy. 
Bungalowy na brehu jazera Itasy v Ampefy.
Jazero Itasy.

Vodopády Lily (Les chutes de la Lily)

Cyclo-pousse s mojím batohom.

Naši dvaja cyclo-pousse pánovia. Foto: Ines Michels

Gejzír, v ktorom sa dalo aj kúpať. 

Typické malgašské domy.

Výhľad po ceste.

Po špičkách a na kamióne v parku Tsingy

Slovo tsingy v malgaštine znamená chodiť po špičkách. Obyvatelia kmeňa Vazimba, ktorí v tejto oblasti pôvodne žili okolo 17. storočia, tak údajne chodili po malých špicatých vápencových výčnelkoch skál pokrývajúce park Tsingy. Na chodenie po špičkách sa dnes už zabudlo, ale niektoré zvyky sa v parku stále dodržujú. Je zakázané „fady“ (tabu) ukazovať v parku prstom. Na Madagaskare stále pretrváva tradícia kultu predkov a rôzne oblasti dodržujú rôzne „fady“, aby neurazili predkov. Môže sa to týkať jedla alebo každodenného života. V niektorých dedinách je napríklad zakázané jesť bravčové, inde cibuľa, v parku Tsingy je zakázané ukazovať prstom.

Park Tsingy de Bemahara je jeden z najťažšie dostupných parkov na Madagaskare. Turisti si na vzdialenosť 250 km medzi Morondavou a Bekopakou prenajmú terénne auto, pretože cesta je v dosť zlom stave a cestovné agentúry majú z  toho naozaj veľký biznis. Normálne cesta trvá džípu okolo 6 - 8 hodín (Morondava - Bekopaka), záleží na tom, či je práve po daždi a cesta je rozmočená. My sme si povedali, že žiadne drahé turistické auto nepotrebujeme a do parku sa dostaneme ako miestni Malgaši. Navyše sme po splave rieky Tsiribihina boli v podstate už na polceste (Belo-sur-Tsiribihina) do Bekopaky a mali sme už za sebou dobrodružnú jazdu na voze ťahanom dvoma volmi (zébu) a jazdu na korbe terénneho auta.

Miestni nám povedali, že existuje spojenie medzi Belo a Bekopakou, ale nikto nevedel kedy toto vozidlo odchádza. A tak som na ďalšie ráno vstala o piatej a pýtala sa všade naokolo, kde je autobusová stanica. Nechápala som, pretože o ma ľudia posielajú vždy na iný smer a nikto presne nevie odkiaľ autobus odchádza. Asi po hodine, som natrafila na obrovský kamión, pred ktorým bola zložená hŕba vecí – vrecia ryže, matrace, plastové stoličky, fľaše od cola-coly... Chlapíci mi povedali, že vyrážajú do Bekopaky okolo deviatej a určite nás môžu vziať. Nestihla som sa zamyslieť kde by sme asi sedeli, keďže tam neboli lavičky na sedenie. O deviatej nám oznámili, že možno vyrazíme o desietej. A tak sme sedeli pred kamiónom, čakali a so záujmom sledovali, ako sa môže toľko vecí zmestiť do jedného kamióna. Polovica kamióna bola odspodu až dovrchu naplnená a druhú polovicu kamióna napĺňali zatiaľ len do polovice. Navrch pripevnili matrac na spanie. Usúdili sme, že je to asi bezpečnostné opatrenie, aby si pasažieri nebúchali o strop hlavu. Asi o jedenástej nám naložili batohy a my sme sa spolu s ďalšími 25 Malgašmi usadili na vreciach cukru, múky a ryže a ktovie čoho ešte. Cestou sme sa zastavovali v dedinkách a vykladali vrecia a nakladali ďalších ľudí. Myslím, že po tejto skúsenosti si viem lepšie predstaviť, ako sa cítia utečenci smerujúci do Európy...

Pred Bekopakou sme museli vyložil polovicu kamiónu, aby kamión nebol príliš ťažký na kompe cez rieku. Celý proces trval vyše hodiny, ale po piatich hodinách sardinkovej jazdy po výmoloch na ceste, sme boli šťastní, že chvíľu sedíme a nenaskakujeme hore a dole. Do Bekopaky sme dorazili večer tesne pred zotmením.

Na ďalší deň sme chceli ísť do parku. Čakalo nás nemilé prekvapenie, pretože pred dvoma týždňami zmenili ceny vstupného a ceny za sprievodcu, takže sme namiesto 10 eur zaplatili 30 eur na osobu a k tomu sme si ešte museli zohnať auto, ktoré by nás zaviezlo 17 km k veľkému okruhu parkom. Zohnať auto nebolo ľahké. Každý predpokladá, že turisti prídu na prenajatých terénnych autách, ktoré ich rozvážajú všade, kam si zmyslia. Ceny za vstupné sa zdvihli od 1. novembra vo všetkých parkoch na Madagaskare, avšak Tsingy si navyše zdvihli aj cenu za sprievodcu. Vedia, že turisti budú možno trochu reptať, ale po 8 hodinovej ceste v terénnom aute cenu za vstupné a sprievodcu nakoniec aj tak zaplatia.

Veľký okruh parkom trvá 6 hodín. Dostali sme lezecké sedáky a ťažko priechodnými časťami sme sa istili. Prechádzali sme kaňonom a jaskyňami a miestami sme sa museli úzkymi chodbami plaziť. Dopredu nás varovali, že objemnejší turisti úzkymi priesmykmi neprejdú. Najlepšie boli dva reťazové mosty, ktorými sme museli ísť po jednom, aby sme ich nepreťažili. Cestou sme viac-krát videli lemurov. Náš sprievodca nám povedal, že v novembri prichádza pomerne málo turistov, preto je ľahké pozorovať zvieratá. Najviac turistov prichádza v lete a na ťažšie prechodných miestach sa vtedy často tvoria „zápchy“.

Park jednoznačne stál za celodennú cestu v nadskakujúcom kamióne. Od začiatku sme ale vedeli, že na ceste naspäť môžeme mať problém s dopravou. Kamión nejazdí každý deň a nikto presne nevedel, kedy pôjde ďalší. Neostávalo nám nič iné ako dúfať, že nás poloprázdne terénne autá vezmú za prijateľnú cenu do Morondavy. Od šiestej ráno sme sedeli na brehu rieky, kde sa autá naloďujú na kompu a spríjemňovali si čakanie jedením máng. Najskôr nás chcel vziať jeden pán na korbu auta, kde už vnútri sedeli siedmi a na korbe ďalší štyria. Neviem, kam by sme sa zmestili. Tak akurát na strechu. Okolo ôsmej prišiel pán s prázdnym autom, pretože jeho klient sa rozhodol ísť späť lietadlom. Spočiatku bol trochu nepríjemný, navyše chcel, aby sme mu zaplatili celú sumu dopredu. Nechceli sme riskovať, že nás nechá niekde na polceste, ale zároveň sme vedeli, že ak nevyužijeme túto šancu, môže sa stať, že budeme kempovať na brehu rieky ešte ďalší deň alebo dva. A tak sme nasadli do auta. Na odľahčenie atmosféry som sa s naším zamračeným šoférom začala rozprávať a medzi rečou som spomenula, že sme s Ines dobrovoľníčky pre jednu neziskovku. Netušila som, že ho to tak dojme. Keď sme zastavili v najbližšej dedine, zrazu nám vrátil štvrtinu peňazí so slovami, že nie sme obyčajní „vazaha“ a on na nás nechce zarábať peniaze. To som naozaj nečakala.

Do Morondavy sme prišli za necelých šesť hodín a trasu, ktorú sme pred dvoma dňami prešli s kamiónom za šesť hodín, nám trvala necelé tri hodiny. Mala som pocit, akoby sme šli inou cestou ako naposledy, pretože v terénnom aute sme nevyskakovali pol metra do výšky pri každom výmole.

So šoférom sme sa nakoniec skamarátili a dokonca nám sám od seba navrhol zastať na pár minút v slávnej „Alée des baobas“. Baobaby môžete vidieť na viacerých miestach na západnom pobreží, nielen na tomto turisticky vychýrenom mieste. Je pravda, že ich je tu trochu viac a navyše je to len kúsok od Morondavy a po ceste z parku Tsingy. Na ceste je parkovisko, ktoré je cez deň zadarmo a platí sa až večer pred západom slnka. Vtedy sa sem nahrnú všetky terénne autá s turistami a okrem západu slnka môžete mať na fotkách aj ďalších nadšených turistov. My sme si západ slnka pozreli na pláži v Morondave a fotku baobabu so západom slnka som si stiahla z internetu.


Nakladanie nášho kamiónu.
Naši spolucestujúci.

Pancho počas prestávky v jednej z dediniek,, kde sa zastavovali.


Pobavilo nás, že kamión mal nápis "zákaz pasažierom". Foto: Ines Michels
Nakladanie kamiónu na kompu.

Naša turistika. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu
Jeden z dvoch mostov.

Kaktusy.

Prechádzanie úzkymi priesmykmi.
Trochu adrenalínu. Foto: Ines Michels

S Panchom. Foto: Ines Michels
Allée des baobabs.


A turistická fotka s baobabmi...
Západ slnka v Morondave.

Veslári a krokodíly na rieke Tsiribihina

Veslári sa pôvodne plavili po rieke Tsiribihina s cieľom previezť potraviny a tabak. Dnes veslári namiesto vriec tabaku vozia haldy turistov. Drevené člny „pirogue“ sú vyrábané z jedného kusu stromu, ktoré rastú popri rieke. Šikovní remeselníci z dedín pozdĺž rieky dokážu čln vyrobiť za päť dní. Cena za výrobu sa pohybuje okolo 1 000 000 Ariari (300 eur), no stále treba počkať aspoň päť rokov, pokým drevo poriadne vyschne a čln sa bude môcť plaviť po rieke.

Splav sa začína v mestečku Miandrivazo a končí sa asi 50 km pred Belo-sur-Tsiribihina. Môžete si vybrať buď motorový čln s tieňom a hlukom, ktorý odplaší všetky zvieratá popri rieke, alebo drevený čln „pirogue“, na ktorom vám bude celý deň na hlavu pražiť slnko a budete sa potiť od horúčavy. Naša štvorčlenná skupina si vybrala splav na drevenom člne, ktorý trvá tri dni, podobne ako splav na motorovom člne. Celý týždeň som sa pripravovala na to, ako budem v tej horúčave pádlovať. Netušila som, že pádlovať budú naši pltníci a na člne budeme mať ešte aj kuchára, ktorý nám bude počas cesty variť obed.

V Miandrivazo nás čakala ťažká úloha – udržať cenu za trojdenný výlet, ktorú nám dohodol jeden kamarát z Tany. Náš sprievodca sa mal volať Boto. Nebolo ťažké ho stretnúť, pretože hneď ako sme vystúpili z taxi-brousse, vyhrnula sa na nás skupina sprievodcov a Botoho hneď zavolali. Vo chvíli, keď na hodinu vypadol elektrický prúd, Boto aj s kolegmi chceli upresňovať detaily nášho výletu. A tak sme asi desiati sedeli okolo čelovky vonku na terase a dohodovali sa na cene. Cítila som sa ako v mafiánskom filme. Pretože Boto nehovoril po francúzsky, jeho výrečný kolega Gilbert prevzal iniciatívu, všetko nám vysvetlil a rukou spísal zmluvu. Pri pohľade na túto zmluvu som sa v duchu lúčila s peniazmi, ktoré sme im za trojdenný výlet zaplatili...

Ďalšie ráno nám chlapíci nakázali kúpiť si zásoby pitnej vody a klobúky. Asi nemajú veľmi chuť pozerať sa na do ružova spečených Európanov. Ráno sme sa presne podľa plánov nalodili do dvoch člnov – čln s našimi kamarátmi Panchom a Ludwicom a s „pojazdnou kuchyňou“ vesloval Gérard a občas sa striedal s kuchárom Botom. Nášmu člnu s Ines velil Tafita a čoskoro sme zistili, že máme so sebou ešte dve spolucestujúce – učupené sliepky na konci člna. Boto ich šikovne naložil do nášho vegetariánskeho člna. Keď sme sa priblížili k brehu, pokúsili sa niekoľkokrát ujsť, ale Tafita bol vždy rýchlejší a usmernil ich späť do člna. Jedna sa s nami vozila deň, druhá mala viac šťastia, vydržala až dva dni, až kým ju nevegetariánska časť nášho osadenstva nemala na večeru.

Zo začiatku bola rieka miestami plytká a často sa nám čln zadrhával o dno. Ďalšie dni to bolo lepšie, ale rieka bola stále pomalá a pokojná. Keď sme sa v prvý deň plavili asi dve hodiny, mysleli sme si, že pristaneme niekde na brehu a uvaríme si obed. Zrazu nás Boto prekvapil a s porcelánovými taniermi v rukách sa k nám brodil cez rieku. Takmer sme s Ines odpadli od úžasu. Za jazdy dokázal vzadu v našom drevenom člne uvariť ryžu, udusiť zeleninu a ešte všetko aj pekne naaranžovať. Takýmto luxusom a híčkaním nás Boto a Tafita prekvapovali neustále. Jeden sa s nami šiel večer prejsť pod nejakou zámienkou do dediny a druhý za tú dobu už mal postavené stany. Butu vždy pripravil večeru a keď sme si mysleli, že sme dojedli, nasledoval ďalší chod a dezert. Chlapci si nechali záležať na každom detaile, pretože vedia, že spokojní turisti ich odporučia kamarátom a známym a tak budú mať zaistenú prácu celú sezónu.

Keď sme sa plavili popri brehu, občas sa nám podarilo zbadať zvieratá – korytnačky, lemury, netopiere, papagáje, chameleóny a rôzne druhy vtákov, ktoré sme nepoznali. Najväčším vzrušením bol krokodíl. Nestihli sme ho zvečniť, pretože sme sa akurát s Ines napchávali mangom a kým sme vytiahli fotoaparát, bol už dávno vo vode. Krokodíly je najľahšie vidieť v júni a v júli, v novembri ich je menej, takže sme mali šťastie.

Občas sme Tafitovi pomáhali veslovať, ale s naším lenivým veslovaním by sme sa ďaleko nedoplavili. Celá trasa má okolo 170 km, čo sme zvládli za tri dni. Náš čln patril Tafitovi, prezradil nám, že má doma ešte dva. Po trojdennej plavbe treba čln dopraviť proti prúdu rieky znovu do Miandrivaza. Tafita si na to prenajme ďalšieho veslára, aby ušetril čas. Plavba proti prúdu trvá pltníkovi 6 dní. Tafita sa dovezie motorovým člnom do dedinky, kde sme prvú noc kempovali a nastúpi na taxi-brousse do Miandrivaza. Za týždeň takto otočí dve skupiny turistov. Sezóna trvá celý rok okrem obdobia dažďov, ktoré prichádzajú na západe Madagaskaru v januári a trvajú približne do marca. Vtedy stúpne voda asi o dva metre a plaviť sa je dosť nebezpečné. Najviac turistov prichádza v júli a v auguste, my sme boli jednými z posledných v tomto roku. Ďalšie člny s turistami sme ani raz nestretli, akurát jeden motorový čln s troma Francúzmi. Na prevádzku motorového člna je potrebných päť ľudí – jeden človek počas celej plavby dolieva studenej vody na chladenie motora. Hlavne motorový čln robí taký hluk, že aj krokodíly sa ho boja...

 Miestni obyvatelia na člne. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu
 Náš čln na pod vedením Tafita. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Ryžovanie zlata na brehu Tsiribihiny.  Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu
  Chytanie kreviet. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

    Lemur biely, v malgaštine: sifaka Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Lemur, v malgaštine: hija Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu
Naša spolucestujúca. 


 Ines s výborným obedom od Butuho.
S deťmi v jednej z dediniek, kde sme sa cestou zastavili. Foto: Francisco Javier Cuevas              Andreu.

Západ slnka.

Boto pri príprave obeda. Foto: Ines Michels
Vodopád po ceste druhý deň.
Raňajky pri východe slnka. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu

Potom, ako sme splavili rieku sme sa museli dostať do najbližšej dedinky, kde nás čakalo auto. Foto: Ines Michels
Naša celá výprava: Ja, Ines, Ludwig (Nemecko), Pancho (Čile), Boto, Tafita a Ger. Foto: Ines Michels




Sunday, November 8, 2015

Je možné byť na Madagaskare trvalo udržateľný a energeticky nezávislý?

Môj každodenný život na Madagaskare je zúfalo neekologický. Každý deň kupujem veľké plastové fľaše s pitnou vodou, pretože voda z kohútika nie je vhodná na pitie. Po byte sa nám povaľujú hŕby plastových fliaš, pretože nemám to srdce ich vyhodiť do koša spolu s ostatným odpadom. Minule nás na trhu zastavila jedna pani a pýtala si moju plastovú fľašu. Využila som príležitosť a o chvíľu som jej priniesla celé vrece so všetkými plastovými fľašami, čo sme mali doma. Urobilo jej to náramnú radosť. Moja malgaština bohužiaľ nestačila na to, aby som zistila, čo s nimi táto milá pani plánovala urobiť. Postupne sa mi ale podarilo vypozorovať, že predavači na ulici používajú fľaše na uskladnenie oleja, ryže, múky, prípadne strukovín. V škole v Antsirabe z platových fliaš vyrobili kvetináče a z farebných plastov vyznačili okraj chodníka. 

Najhoršie je vidieť odpadky na ulici a okolo domov. Stále nechápem, ako je možné, že pri pohľade z našej terasy majú všetky domy perfektne vyzametané dvory. No čo i len kúsok od domu sa povaľujú na zemi plasty a odpadky. Je to nedbalosťou, alebo ľudia naozaj nemajú kam vyhodiť odpadky?

Preto, keď som sa tento víkend ocitla v dedinke Ambohidratrimo neďaleko Tany, neverila som vlastným očiam. Od roku 1964 je založená neziskovka Lalasoa Akany Avoko – domov pre 140 opustených detí prevažne z hlavného mesta. Centrum sa spolieha predovšetkým na financie od darcov, pretože od štátu nedostáva žiadnu podporu. Aby zminimalizovali každodenné výdavky, snažia sa stať čo najviac nezávislými a trvalo udržateľnými. Na prvý pohľad je jasné, že za tie roky sa centru podarilo získať dosť zahraničných darcov. Využívajú predovšetkým "adopciu na diaľku", čo stačí na pokrytie asi 60 percent výdavkov centra. (Tento víkend tam bola akurát jedna pani z francúzskej organizácie, aby preverila či sú ich peniaze správne využívané.) Ale zároveň je vidieť obrovské množstvo práce a vynaliezavosti, ktoré riaditeľka ústavu Nina vynaložila úplne sama.


Nina ma vzala na obchôdzku po centre. Ako prvú vec som si ihneď všimla, že majú všetko perfektne vyzametané a niekde nie je na chodníku ani jednej smeti. Nina mi povedala: „Viem, že nemôžem zmeniť ľudí v Tane, ale môžem zmeniť niekoľko detí v centre a tie budú meniť ďalších ľudí okolo seba“. A tak to funguje so všetkým v centre. Pestujú si svoju zeleninu a ovocie, ktorú polievajú dažďovou vodou. Pretože vody nie je dosť počas celého roka, dali si vyhotoviť projekt a zistili, že je možné naraziť na pozemnú vodu a postaviť studňu. V období dažďov používajú dažďovú vodu aj na sprchovanie, ohrievaná je kolektormi na streche. Triedia odpad – bio ide zvieratám, alebo na kompost a z papiera vyrábajú ručný papier. Ďalej sa pokúšajú prestať používať drevo na oheň pri varení, pretože Nina považuje odlesňovanie za jednen z najväčších ekologických problémov na Madagaskare. Na varenie používajú biopalivo vyrobené z odpadu toaliet, vodu ohrievajú solárnymi panelmi a pred nedávnom sa im podarilo postaviť majú „veternú elektráreň“. Na varenie ručne vyrábajú „uhľové guľky“ – popol z listov zmiešaný s hlinou. Najviac ma dojalo, keď som videla sušiť prádlo a pod ním nasadený šalát. Kvapkajúca voda zo šiat zavlažovala šalát. Zatiaľ sa centru podarilo ekologickým spôsobom pokryť 8 percent z rozpočtu. Nina dúfa, že sa im percento bude dariť postupne zvyšovať. 

Toto centrum je dôkazom, že ekologicky sa dá žiť všade, ak aspoň trochu chceme.
Komentáre k fotkám pridám neskôr.

 
Všetko je pekne upravené a nikde nie sú odpadky.



 Aby si zelenina udržala čo najviac vlhkosti, pokrývajú ju suchou trávou.


 
Kvietok Akany, ktorý je v názve centra. Je symbolom dievčat, pretože centrum bolo pri svojom založení určené dievčatám. Teraz sú v ňom i chlapci, aby nemuseli rozdeľovať súrodencov, ktorí prichádzajú spolu.

 
Nádrž na dažďovú vodu.
 
 
Je pomerne časté, že keď deti vyrastú, presťahujú sa späť do hlavného mesta, kde nie je toľko možností na ekologický život. Šalát vo vreciach je jedným z príkladov, ako si dopestovať zeleninu aj v meste.

 
Všetky názvy v centre sú vo francúzštine aj angličtine.




Obed pre všetky deti.
 



Varenie pre 140 detí.



Výroba biopaliva z odpadu z toaliet.



Originálne zavlažovanie šalátu zo sušiaceho sa prádla.

 
Nina s najmladším členom centra.

 
Škôlkári na obede.


                                                       Solárne lampy.

 
Kompost

 
Ručne vyrobené "palivo" na varenie.

 
Využitie solárnej energie na zohrievanie vody.