Slovo
tsingy v malgaštine znamená chodiť po špičkách. Obyvatelia kmeňa Vazimba,
ktorí v tejto oblasti pôvodne žili okolo 17. storočia, tak údajne chodili
po malých špicatých vápencových výčnelkoch skál pokrývajúce park Tsingy. Na
chodenie po špičkách sa dnes už zabudlo, ale niektoré zvyky sa v parku
stále dodržujú. Je zakázané „fady“ (tabu) ukazovať v parku prstom. Na
Madagaskare stále pretrváva tradícia kultu predkov a rôzne oblasti
dodržujú rôzne „fady“, aby neurazili predkov. Môže sa to týkať jedla alebo
každodenného života. V niektorých dedinách je napríklad zakázané jesť
bravčové, inde cibuľa, v parku Tsingy je zakázané ukazovať prstom.
Park
Tsingy de Bemahara je jeden z najťažšie dostupných parkov na Madagaskare. Turisti si
na vzdialenosť 250 km medzi Morondavou a Bekopakou prenajmú terénne
auto, pretože cesta je v dosť zlom stave a cestovné agentúry majú z toho
naozaj veľký biznis. Normálne cesta trvá džípu okolo 6 - 8 hodín (Morondava -
Bekopaka), záleží na tom, či je práve po daždi a cesta je rozmočená. My
sme si povedali, že žiadne drahé turistické auto nepotrebujeme a do parku
sa dostaneme ako miestni Malgaši. Navyše sme po splave rieky Tsiribihina boli
v podstate už na polceste (Belo-sur-Tsiribihina) do Bekopaky a mali sme už
za sebou dobrodružnú jazdu na voze ťahanom dvoma volmi (zébu) a jazdu na korbe
terénneho auta.
Miestni
nám povedali, že existuje spojenie medzi Belo a Bekopakou, ale nikto
nevedel kedy toto vozidlo odchádza. A tak som na ďalšie ráno vstala
o piatej a pýtala sa všade naokolo, kde je autobusová stanica.
Nechápala som, pretože o ma ľudia posielajú vždy na iný smer a nikto presne
nevie odkiaľ autobus odchádza. Asi po hodine, som natrafila na obrovský kamión,
pred ktorým bola zložená hŕba vecí – vrecia ryže, matrace, plastové stoličky, fľaše
od cola-coly... Chlapíci mi povedali, že vyrážajú do Bekopaky okolo deviatej
a určite nás môžu vziať. Nestihla som sa zamyslieť kde by sme asi sedeli,
keďže tam neboli lavičky na sedenie. O deviatej nám oznámili, že možno
vyrazíme o desietej. A tak sme sedeli pred kamiónom, čakali a so
záujmom sledovali, ako sa môže toľko vecí zmestiť do jedného kamióna. Polovica
kamióna bola odspodu až dovrchu naplnená a druhú polovicu kamióna napĺňali
zatiaľ len do polovice. Navrch pripevnili matrac na spanie. Usúdili sme, že je
to asi bezpečnostné opatrenie, aby si pasažieri nebúchali o strop hlavu.
Asi o jedenástej nám naložili batohy a my sme sa spolu s ďalšími
25 Malgašmi usadili na vreciach cukru, múky a ryže a ktovie čoho ešte.
Cestou sme sa zastavovali v dedinkách a vykladali vrecia
a nakladali ďalších ľudí. Myslím, že po tejto skúsenosti si viem lepšie
predstaviť, ako sa cítia utečenci smerujúci do Európy...
Pred
Bekopakou sme museli vyložil polovicu kamiónu, aby kamión nebol príliš ťažký na
kompe cez rieku. Celý proces trval vyše hodiny, ale po piatich hodinách
sardinkovej jazdy po výmoloch na ceste, sme boli šťastní, že chvíľu sedíme
a nenaskakujeme hore a dole. Do Bekopaky sme dorazili večer tesne
pred zotmením.
Na
ďalší deň sme chceli ísť do parku. Čakalo nás nemilé prekvapenie, pretože pred
dvoma týždňami zmenili ceny vstupného a ceny za sprievodcu, takže sme
namiesto 10 eur zaplatili 30 eur na osobu a k tomu sme si ešte museli
zohnať auto, ktoré by nás zaviezlo 17 km k veľkému okruhu parkom. Zohnať auto
nebolo ľahké. Každý predpokladá, že turisti prídu na prenajatých terénnych
autách, ktoré ich rozvážajú všade, kam si zmyslia. Ceny za vstupné sa zdvihli
od 1. novembra vo všetkých parkoch na Madagaskare, avšak Tsingy si navyše
zdvihli aj cenu za sprievodcu. Vedia, že turisti budú možno trochu reptať, ale
po 8 hodinovej ceste v terénnom aute cenu za vstupné a sprievodcu
nakoniec aj tak zaplatia.
Veľký
okruh parkom trvá 6 hodín. Dostali sme lezecké sedáky a ťažko priechodnými časťami
sme sa istili. Prechádzali sme kaňonom a jaskyňami a miestami sme sa
museli úzkymi chodbami plaziť. Dopredu nás varovali, že objemnejší turisti
úzkymi priesmykmi neprejdú. Najlepšie boli dva reťazové mosty, ktorými sme
museli ísť po jednom, aby sme ich nepreťažili. Cestou sme viac-krát videli
lemurov. Náš sprievodca nám povedal, že v novembri prichádza pomerne málo
turistov, preto je ľahké pozorovať zvieratá. Najviac turistov prichádza v lete
a na ťažšie prechodných miestach sa vtedy často tvoria „zápchy“.
Park
jednoznačne stál za celodennú cestu v nadskakujúcom kamióne. Od začiatku
sme ale vedeli, že na ceste naspäť môžeme mať problém s dopravou. Kamión
nejazdí každý deň a nikto presne nevedel, kedy pôjde ďalší. Neostávalo nám
nič iné ako dúfať, že nás poloprázdne terénne autá vezmú za prijateľnú cenu do
Morondavy. Od šiestej ráno sme sedeli na brehu rieky, kde sa autá naloďujú na
kompu a spríjemňovali si čakanie jedením máng. Najskôr nás chcel vziať
jeden pán na korbu auta, kde už vnútri sedeli siedmi a na korbe ďalší štyria.
Neviem, kam by sme sa zmestili. Tak akurát na strechu. Okolo ôsmej prišiel pán
s prázdnym autom, pretože jeho klient sa rozhodol ísť späť lietadlom. Spočiatku
bol trochu nepríjemný, navyše chcel, aby sme mu zaplatili celú sumu dopredu.
Nechceli sme riskovať, že nás nechá niekde na polceste, ale zároveň sme vedeli,
že ak nevyužijeme túto šancu, môže sa stať, že budeme kempovať na brehu rieky
ešte ďalší deň alebo dva. A tak sme nasadli do auta. Na odľahčenie
atmosféry som sa s naším zamračeným šoférom začala rozprávať a medzi
rečou som spomenula, že sme s Ines dobrovoľníčky pre jednu neziskovku. Netušila
som, že ho to tak dojme. Keď sme zastavili v najbližšej dedine, zrazu nám vrátil
štvrtinu peňazí so slovami, že nie sme obyčajní „vazaha“ a on na nás
nechce zarábať peniaze. To som naozaj nečakala.
Do
Morondavy sme prišli za necelých šesť hodín a trasu, ktorú sme pred dvoma
dňami prešli s kamiónom za šesť hodín, nám trvala necelé tri hodiny. Mala
som pocit, akoby sme šli inou cestou ako naposledy, pretože v terénnom aute
sme nevyskakovali pol metra do výšky pri každom výmole.
So
šoférom sme sa nakoniec skamarátili a dokonca nám sám od seba navrhol
zastať na pár minút v slávnej „Alée des baobas“. Baobaby môžete vidieť na
viacerých miestach na západnom pobreží, nielen na tomto turisticky vychýrenom
mieste. Je pravda, že ich je tu trochu viac a navyše je to len kúsok od
Morondavy a po ceste z parku Tsingy. Na ceste je parkovisko, ktoré je
cez deň zadarmo a platí sa až večer pred západom slnka. Vtedy sa sem
nahrnú všetky terénne autá s turistami a okrem západu slnka môžete
mať na fotkách aj ďalších nadšených turistov. My sme si západ slnka pozreli na
pláži v Morondave a fotku baobabu so západom slnka som si stiahla
z internetu.
|
Nakladanie nášho kamiónu. |
|
Naši spolucestujúci. |
|
Pancho počas prestávky v jednej z dediniek,, kde sa zastavovali. |
|
Pobavilo nás, že kamión mal nápis "zákaz pasažierom". Foto: Ines Michels |
|
Nakladanie kamiónu na kompu. |
|
Naša turistika. Foto: Francisco Javier Cuevas Andreu |
|
Jeden z dvoch mostov. |
|
Kaktusy. |
|
Prechádzanie úzkymi priesmykmi. |
|
Trochu adrenalínu. Foto: Ines Michels |
|
S Panchom. Foto: Ines Michels |
|
Allée des baobabs. |
|
A turistická fotka s baobabmi... |
|
Západ slnka v Morondave. |