Trvalo nám asi týždeň, kým sme si s Ines našli skutočné miesto na bývanie. Mali sme šťastie, že v dome, kde bývajú dobrovoľníci pre neziskovú organizáciu Manda, bola jedna voľná miestnosť na prenájom. Majitelia domu sú starší manželský pár a s Mandou spolupracujú už od jej založenia.
Naša štvrť sa volá Tsiadana, nie je veľmi vychýrená a ľudia nás často upozorňujú na bezpečnosť. Asi ako keď v Paríži bývate v 19. arrondissment a ľudia sa vás neustále pýtajú, či sa nebojíte bývať v "takej" časti Paríža. Sme tu asi jediné cudzinky a zdá sa, že nás všetci už na ulici poznajú. Vždy keď ideme na autobus do práce, prechádzame spletitými uličkami, predavači ovocia nás zdravia, pýtajú ako sa máme, kam ideme... Mám pocit, že ľudia sú zvyknutí na dobrovoľníkov z Mandy, preto sa tu rozhodne cítim bezpečnejšie ako v centre mesta, kde je kopa ľudí a pre všetkých sme len obyčajní "vazah" (biely cudzinec).
Spoločné raňajky na terase. Čo sa týka raňajok, nie sme ešte veľmi "malgašké", pretože sme si stále nezvykli na raňajky jesť ryžu so zeleninou a mäsom, ako je to zvykom na Madagaskare. Väčšinou si na ulici kúpime domáce jogurty s banánmi, mangom a ananásom.
Výhľad z našej strešnej terasy.
Takmer každá rodina v Tane má doma psa na stráženie domu. Naši domáci majú dvoch a nedávno sa im narodili aj šteniatka.
A ešte máme jedno celkom neobvyklé domáce zvieratko - korytnačku. Má 23 rokov a je naozaj obrovská. Cez deň sa rada skrýva v tieni pred dverami do našej izby a zabarikáduje nám vstup dnu i von. Ak chceme výjsť, treba ju odtlačiť, ale vtedy začne vydávať srdcervúce piskľavé zvuky. Preto radšej jedna z nás vyjde oknom, odtlačí starú dámu nabok a otvorí dvere. (Áno, bývame na prízemí!)
:)
:)
No comments:
Post a Comment