Mada-stories-car : Po špičkách a na kamióne v parku Tsingy

Slovo tsingy v malgaštine znamená chodiť po špičkách. Obyvatelia kmeňa Vazimba, ktorí v tejto oblasti pôvodne žili okolo 17. storočia, tak údajne chodili po malých špicatých vápencových výčnelkoch skál pokrývajúce park Tsingy. Na chodenie po špičkách sa dnes už zabudlo, ale niektoré zvyky sa v parku stále dodržujú. Je zakázané „fady“ (tabu) ukazovať v parku prstom. Na Madagaskare stále pretrváva tradícia kultu predkov a rôzne oblasti dodržujú rôzne „fady“, aby neurazili predkov. Môže sa to týkať jedla alebo každodenného života. V niektorých dedinách je napríklad zakázané jesť bravčové, inde cibuľa, v parku Tsingy je zakázané ukazovať prstom.

Park Tsingy de Bemahara je jeden z najťažšie dostupných parkov na Madagaskare. Turisti si na vzdialenosť 250 km medzi Morondavou a Bekopakou prenajmú terénne auto, pretože cesta je v dosť zlom stave a cestovné agentúry majú z toho naozaj veľký biznis. Normálne cesta trvá džípu okolo 6 - 8 hodín (Morondava - Bekopaka), záleží na tom, či je práve po daždi a cesta je rozmočená. My sme si povedali, že žiadne drahé turistické auto nepotrebujeme a do parku sa dostaneme ako miestni Malgaši. Navyše sme po splave rieky Tsiribihina boli v podstate už na polceste (Belo-sur-Tsiribihina) do Bekopaky a mali sme už za sebou dobrodružnú jazdu na voze ťahanom dvoma volmi (zébu) a jazdu na korbe terénneho auta.

Miestni nám povedali, že existuje spojenie medzi Belo a Bekopakou, ale nikto nevedel kedy toto vozidlo odchádza. A tak som na ďalšie ráno vstala o piatej a pýtala sa všade naokolo, kde je autobusová stanica. Nechápala som, pretože o ma ľudia posielajú vždy na iný smer a nikto presne nevie odkiaľ autobus odchádza. Asi po hodine, som natrafila na obrovský kamión, pred ktorým bola zložená hŕba vecí – vrecia ryže, matrace, plastové stoličky, fľaše od cola-coly... Chlapíci mi povedali, že vyrážajú do Bekopaky okolo deviatej a určite nás môžu vziať. Nestihla som sa zamyslieť kde by sme asi sedeli, keďže tam neboli lavičky na sedenie. O deviatej nám oznámili, že možno vyrazíme o desietej. A tak sme sedeli pred kamiónom, čakali a so záujmom sledovali, ako sa môže toľko vecí zmestiť do jedného kamióna. Polovica kamióna bola odspodu až dovrchu naplnená a druhú polovicu kamióna napĺňali zatiaľ len do polovice. Navrch pripevnili matrac na spanie. Usúdili sme, že je to asi bezpečnostné opatrenie, aby si pasažieri nebúchali o strop hlavu. Asi o jedenástej nám naložili batohy a my sme sa spolu s ďalšími 25 Malgašmi usadili na vreciach cukru, múky a ryže a ktovie čoho ešte. Cestou sme sa zastavovali v dedinkách a vykladali vrecia a nakladali ďalších ľudí. Myslím, že po tejto skúsenosti si viem lepšie predstaviť, ako sa cítia utečenci smerujúci do Európy...

Pred Bekopakou sme museli vyložil polovicu kamiónu, aby kamión nebol príliš ťažký na kompe cez rieku. Celý proces trval vyše hodiny, ale po piatich hodinách sardinkovej jazdy po výmoloch na ceste, sme boli šťastní, že chvíľu sedíme a nenaskakujeme hore a dole. Do Bekopaky sme dorazili večer tesne pred zotmením.

Na ďalší deň sme chceli ísť do parku. Čakalo nás nemilé prekvapenie, pretože pred dvoma týždňami zmenili ceny vstupného a ceny za sprievodcu, takže sme namiesto 10 eur zaplatili 30 eur na osobu a k tomu sme si ešte museli zohnať auto, ktoré by nás zaviezlo 17 km k veľkému okruhu parkom. Zohnať auto nebolo ľahké. Každý predpokladá, že turisti prídu na prenajatých terénnych autách, ktoré ich rozvážajú všade, kam si zmyslia. Ceny za vstupné sa zdvihli od 1. novembra vo všetkých parkoch na Madagaskare, avšak Tsingy si navyše zdvihli aj cenu za sprievodcu. Vedia, že turisti budú možno trochu reptať, ale po 8 hodinovej ceste v terénnom aute cenu za vstupné a sprievodcu nakoniec aj tak zaplatia.

Veľký okruh parkom trvá 6 hodín. Dostali sme lezecké sedáky a ťažko priechodnými časťami sme sa istili. Prechádzali sme kaňonom a jaskyňami a miestami sme sa museli úzkymi chodbami plaziť. Dopredu nás varovali, že objemnejší turisti úzkymi priesmykmi neprejdú. Najlepšie boli dva reťazové mosty, ktorými sme museli ísť po jednom, aby sme ich nepreťažili. Cestou sme viac-krát videli lemurov. Náš sprievodca nám povedal, že v novembri prichádza pomerne málo turistov, preto je ľahké pozorovať zvieratá. Najviac turistov prichádza v lete a na ťažšie prechodných miestach sa vtedy často tvoria „zápchy“.

Park jednoznačne stál za celodennú cestu v nadskakujúcom kamióne. Od začiatku sme ale vedeli, že na ceste naspäť môžeme mať problém s dopravou. Kamión nejazdí každý deň a nikto presne nevedel, kedy pôjde ďalší. Neostávalo nám nič iné ako dúfať, že nás poloprázdne terénne autá vezmú za prijateľnú cenu do Morondavy. Od šiestej ráno sme sedeli na brehu rieky, kde sa autá naloďujú na kompu a spríjemňovali si čakanie jedením máng. Najskôr nás chcel vziať jeden pán na korbu auta, kde už vnútri sedeli siedmi a na korbe ďalší štyria. Neviem, kam by sme sa zmestili. Tak akurát na strechu. Okolo ôsmej prišiel pán s prázdnym autom, pretože jeho klient sa rozhodol ísť späť lietadlom. Spočiatku bol trochu nepríjemný, navyše chcel, aby sme mu zaplatili celú sumu dopredu. Nechceli sme riskovať, že nás nechá niekde na polceste, ale zároveň sme vedeli, že ak nevyužijeme túto šancu, môže sa stať, že budeme kempovať na brehu rieky ešte ďalší deň alebo dva. A tak sme nasadli do auta. Na odľahčenie atmosféry som sa s naším zamračeným šoférom začala rozprávať a medzi rečou som spomenula, že sme s Ines dobrovoľníčky pre jednu neziskovku. Netušila som, že ho to tak dojme. Keď sme zastavili v najbližšej dedine, zrazu nám vrátil štvrtinu peňazí so slovami, že nie sme obyčajní „vazaha“ a on na nás nechce zarábať peniaze. To som naozaj nečakala.

Do Morondavy sme prišli za necelých šesť hodín a trasu, ktorú sme pred dvoma dňami prešli s kamiónom za šesť hodín, nám trvala necelé tri hodiny. Mala som pocit, akoby sme šli inou cestou ako naposledy, pretože v terénnom aute sme nevyskakovali pol metra do výšky pri každom výmole.

So šoférom sme sa nakoniec skamarátili a dokonca nám sám od seba navrhol zastať na pár minút v slávnej „Alée des baobas“. Baobaby môžete vidieť na viacerých miestach na západnom pobreží, nielen na tomto turisticky vychýrenom mieste. Je pravda, že ich je tu trochu viac a navyše je to len kúsok od Morondavy a po ceste z parku Tsingy. Na ceste je parkovisko, ktoré je cez deň zadarmo a platí sa až večer pred západom slnka. Vtedy sa sem nahrnú všetky terénne autá s turistami a okrem západu slnka môžete mať na fotkách aj ďalších nadšených turistov. My sme si západ slnka pozreli na pláži v Morondave a fotku baobabu so západom slnka som si stiahla z internetu.