Surtout la sécurité!

Bývanie v hlavnom meste Antananarivo (už sme sa naučili, nikto sa neunúva vyslovovať toto dlhé slovo a skracuje ho na Tana) so sebou prináša niekoľko špecifík. Niekedy mám pocit, že ľudia sa namiesto o počasí rozprávajú o bezpečnosti. Možno majú tú potrebu len preto, že sme s Ines cudzinky a navyše dievčatá. Pravdou je, že náš koordinátor nás neustále upozorňuje, že bezpečnosť je prvoradá a neustále si treba dávať všade pozor. V ostatných mestách Madagaskaru ľudia radi opakujú príbehy o krádežiach v Tane. Napríklad ako vás obkolesia malé deti a keď  sa jednému z nich venujete, ďalšie vám vytiahne peňaženku z vrecka. Najabsurdnejší som zatiaľ počula od malého dievčatka, o tom, ako zlodeji v Tane vytrhnú dievčatám náušnicu z ucha.

V podstate platí niekoľko pravidiel, ktoré keď dodržujete, znížite riziko na minimum. Nikdy so sebou nebrať pas (treba mať úradne overenú kópiu), mať iba minimálnu hotovosť, chodiť bez fotoaparátu a netelefonovať na ulici a tašku cez plece alebo ruksak mať vždy pred sebou, alebo najlepšie tašku nenosiť a peniaze mať vo vrecku. Snažiť sa vrátiť domov pred zotmením a ak sa v noci musíte po meste presúvať, tak rozhodne taxíkom a nie peši, pretože ulice nie sú osvetlené. Na hlavnej ulici v Analakili s množstvom barov a reštaurácii, si majitelia podnikov kvôli častým prepadom pred dvoma rokmi prenajali súkromnú ochrannú službu. Páni v čiernych oblekoch prídu pred zotmením a odchádzajú po svitaní. Celú noc sa prechádzajú po ulici a každý zákazník ich môže poprosiť, aby ho niekam odprevadili, alebo aby s ním počkali na taxík. Podľa nášho kamaráta, ktorý na tej ulici býva, žiadne riziko vďaka nim teraz na ulici nehrozí.

Už sme si zvykli, že ľudia v Tane sú celkom pohodoví a všetko je „mora, mora“ , čiže hlavne „pomaly“ a žiaden stres. Až na moment, keď sa začne stmievať a každý chce stihnúť posledný autobus pred zotmením. Vtedy sa všetci rozbehnú a začnú sa zo všetkých síl tlačiť do autobusu, ktorý je na prvý pohľad už dosť plný . Prvé dni sme s Ines nevedeli úplne, ako sa do tejto hry zapojiť. Nechať sa niesť davom, alebo počkať na ďalší autobus? Šanca, že by bol ďalší prázdnejší, sa s prichádzajúcou tmou znižovala. A tak sme sa nechali niesť davom a dúfali, že sa doň zmestíme. Postupne sa naše asertívne schopnosti zlepšujú. J

Stále rozmýšľam, či je toľko ochrany naozaj potrebnej. Postupne som nadobudla pocit, že pre každého stupeň rizika a tomu zodpovedajúca bezpečnosť znamenajú niečo iné. Pre solventnú rodinu v ktorej sme bývali v Antsirabe (v porovnaní s Tanou – menšie a pokojnejšie mesto) predstavuje bezpečnosť  nevychádzať z domu po zotmení a na stráženie domu si najať strážnika. Keď sme sa ich spýtali, či mali niekedy nejaký problém, odpovedali, že nie. Dokonca ani nikdy pred tým, ako začali platiť ochranku.  Áno, porovnávať riziko a bezpečnosť pre predavača zeleniny na ulici a prednostu na miestnej radnici s obrovským domom, je trochu naivné.

Po všetkých týchto príhodách som si začala myslieť, že sa život po zotmení na uliciach naozaj zastaví a všetci idú o šiestej večer domov a vyjdú až po svitaní.  Je pravda, že denný režim väčšiny ľudí je posunutý (samozrejme, v porovnaní s mojim lenivým vstávaním o siedmej a neskôr...), pretože svitá o piatej a smieva sa o šiestej. No minule, keď  sme sa vracali trochu neskôr z jedného výletu, sme na ulici videli kopu ľudí. V noci sú otvorené stánky s jedlom a malým občerstvením a život pokračuje ďalej. 

Podľa mňa treba byť opatrný aj v noci na prechádzke po Bratislave, nielen v hlavnom meste Madagaskaru. Ale ak všade vidíte len ľudí, čo vás idú okradnúť, tak rozhodne to nemôže smerovať k žiadnemu pozitívnemu koncu...