Thursday, January 21, 2016

Výhľad z lokomotívy

Vlak do Manakary je opradený rôznymi historkami a pomerne obľúbený medzi turistami. Premáva dva-krát do týždňa na jednej z mála železničných tratí na Madagaskare – medzi mestom Fianarantsoa a Manakara. Niektorí si chvália nádherné výhľady po ceste, iní skôr pred vlakom vystríhajú. Vlak je totiž veľmi starý, jazdí s priemernou rýchlosťou 20 km/hod, stojí v každej malej dedinke a nie je nič nezvyčajné, že sa cestou pokazí. Zdolať približne 200 km trvá okolo 12 hodín, ale raz sa kamarátom podarilo stráviť v ňom viac ako 24 hodín. Vlak sa jednoducho zastavil a niekoľko hodín sa nepohol.

Ráno som už pred siedmou čakala na stanici. Všade veľa ľudí s batožinou, s taškami zeleniny a ovocia a niekoľko hlúčikov cudzincov. Odchod býva ráno o siedmej. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sme o siedmej odchádzali. Asi o deviatej sa otvorila pokladňa na lístky a až tam som pochopila, že stojím v rade na lístky do wagóna pre cudzincov. Medzi vagónmi vlaku je jeden rezervovaný pre cudzincov, tri pre miestnych Malagasy a zvyšné sú nákladné vozne. Všetci ostatní Malagasy už mali lístky kúpené a trpezlivo čakali v rade na vlak. Pani pri pokladni mi nechcela predať lístok do druhej triedy a tak som nakoniec rezignovala a kúpila si lístok ako všetci ostatní cudzinci do prvej triedy.

Chvíľu sme ešte čakali na lokomotívu a vyrazili sme. Výhľady na ryžové políčka postupne vystriedala hustá vegetácia dažďového pralesa parku Ranomafana. V období dažďov cítite vôňu pralesa všade navôkol a zelená farba je hypnotizujúco intenzívna.

Vždy, keď sme sa zastavili, miestni pribehli s pripraveným jedlom a ovocím na predaj. Bolo však vidieť, že sú tu všetci zvyknutí na turistov, predovšetkým deti. Malagašské deti sú normálne veľmi hanblivé, málokedy sa s vami začnú rozprávať, väčšinou len zakývajú a pozdravia sa. Videli sme to, keď sme učili na školách a stálo nás veľa úsilia motivovať žiakov, aby sa prejavili a viac rozprávali. Tieto deti mali však nacvičené vety po francúzsky: „Bonjour vazaha! (Dobrý deň, vazaha!) Donne-moi bonbon! (Daj mi cukrík!) Donne-moi bouteille vide! (Daj mi prázdnu fľašu!) Donne-moi stylo! (Daj mi pero!) Donne-moi savon! (Daj mi mydlo!)“. Väčšina z nich nič iné po francúzsky povedať ani nevedela. V takýchto situáciach je strašne ťažké sa vymaniť zo stereotypov o „bohatých“ bielych cudzincoch a „chudobných“ malagašských deťoch a mať medzi sebou normálny ľudský kontakt. Presne preto som nechcela byť v oddelenom vagóne pre cudzincov...

Na jednej zastávke som sa vybrala za naším rušňovodičom. Od kamarátov som vedela, že sa dá s ním dohodnúť a odviezť sa niekoľko zastávok vpredu na lokomotíve. Pri pohľade na skupinku talianskych dievčat, s ktorými som sa dala do reči na stanici, som sa nemohla zdržať smiechu. Mali presne ten istý nápad ako ja! Dievčatá práve zjednávali cenu, za ktorú by nás pán rušňovodič pustil na lokomotívu. Dohodnuté! A o chvíľu sme všetky štyri sedeli vpredu a híkali nad prekrásnymi výhľadmi a prechádzali neosvetlenými tunelmi. Pán rušňovodič nebol na lokomotíve sám, spoločnosť mu robili aspoň ďalší štyria páni a fľaša rumu, ktorá neustále kolovala dookola. Jeden z nich sa dal so mnou do reči a vysvetlil mi, že jeho kolegovia sú už celkom pripití, ale že mám byť bez obáv. Ak už nebudú vládať, vedenie nad lokomotívou prevezme on. Okrem lokomotívy môže viesť dokonca i tank! V tom momente mi naozaj „odľahlo“. Začala som chápať, prečo sa vlak tak často kazí, alebo prečo občas zastaví a nepohne sa niekoľko hodín.

Zvyšok cesty prebehol bez problémov i keď cesta bola naozaj dlhá. Pozeranie von oknom vás baví prvé tri – štyri hodiny, ale málokedy viac. Postupne sme všetci vo vagóne upadli do akejsi letargie a len málokomu sa chcelo vstať a fotiť si krásne výhľady. Keď sa zotmelo, horúci vzduch sa trochu schladil. Bolo príjemné sedieť na kraji medzi vagónmi, nechať sa ovievať a počúvať pravidelný rachot idúceho vlaku.

Nakoniec sme dorazili okolo pol desiatej, čiže cesta nám netrvala dlhšie ako dvanásť hodín. Na stanici sa na nás už striehli pousse-pousse a predbiehali sa kto vezme koho a do ktorého hotela. Mala som naozaj šťastie, pretože v Manakare som mohla bývať u couchsurferov. Obišla som celý dav a prešla som peši len niekoľko krokov do baru Le Kameleon, kde sme sa mali stretnúť. Stephane s Lucy neverili, že vlak prišiel tak skoro a boli pripravení ma čakať ma až do skorého rána.

Vo vlaku. 

Nastupovanie do vlaku.

Ryžové polia s fascinujúcou zelenou.


ľudia na zastávkach vlaku. 

Prechádzanie tunelmi. 


Po ceste sme videli vodopáy.

Spolu s talianskymi dievčatami.

Páni z lokomotívy.

Nádhermé prostredie.




No comments:

Post a Comment