Stopovanie na kúsku Európy v Indickom oceáne

Stopovanie nie je pre mňa len o lacnom cestovaní, ale hlavne o spôsobe ako cestovať spontánne, neplánovane a spoznávať domácich. Ľudia mi často hovoria, že som prvá stopárka, ktorú vzali, alebo že normálne stopárov neberú, ale práve urobili výnimku. A presne takto stopovanie funguje. Vždy sa nájde niekto, kto zastaví, či už zo zvyku, zvedavosti alebo z ľútosti. Za niekoľko minút spoločnej cesty v aute sa dozviete príbehy, ktoré by vám človek normálne nepovedal, ale v aute konverzácia akosi prirodzene plynie. Cesta ubieha rýchlejšie,  už sa možno nikdy neuvidíte. Šoféri sú podľa mňa najlepší miestni sprievodcovia. Často vám odporučia zašité a neturistické miesta, lacnú kaviareň či reštauráciu, všeličo, čo v sprievodcoch nevyčítate.

Na ostrov La Réunion som letela z Madagaskaru kvôli vízam. Trojmesačné víza mi vypršali a o ďalšie som mohla požiadať len pri opätovnom návrate do krajiny. Viete si asi predstaviť, že opustiť ostrovnú krajinu a vrátiť sa späť nie je úplne najľahšie. Stálo ma to letenku na ďalší ostrov. La Réunion patrí Francúzsku od roku 1946. Od prvého momentu sa cítite ako vo Francúzsku. Víno, syr, olivy, bagety a malé pekárne sú na každom rohu a všetci rozprávajú nádhernou francúzštinou bez miestneho prízvuku. Pôvodní obyvatelia Kreoli sú zmiešaní s Francúzmi z tzv. Metropoly (Métropole, čiže Francúzsko). Niekedy však hovoria, že francúzska kultúra je len pozlátko a v skutočnosti si ľudia udržujú kreolské tradície – kreolské rytmy ako napríklad Maloya (pôvodne hudba otrokov na ostrove, zakázaná až do konca 70. rokov), kuchyňu založenú na jedlách s ryžou ako napríklad Carry (ryža s cibuľovo-paradajkovou omáčkou a buď s mäsom, rybami alebo s plodmi mora). Na domoch si môžete všimnúť typické kreolské ornamenty, pôvodne slúžiace na odvod dažďa, dnes sú už len dekoráciou. Čo má ale najväčšie čaro na živote na Réunion, je niekoľkodňová turistika vo výške 2000 až 3000 m a večerné kúpanie sa v mori na pieskovej pláži.

Hneď po príchode som chcela začať turistiku v oblasti Mafate, s údajne najkrajšími turistickými chodníkmi na Réunion, izolovanými od vonkajšieho sveta a bez prístupu áut. Zastavila som sa v turistickej kancelárii v St. Denis a dúfala som, že tam nájdem poriadnu mapu s trasami. Jeden zo zamestnancov dostal zo mňa takmer srdcový infarkt a nechápal, ako sa môžem vydať do hôr bez auta a zarezervovaného ubytovania. Pre jeho lepšie duševné zdravie som ho ubezpečila, že som vybavená na kempovanie, čo bola polopravda, pretože som mala so sebou dobrý spacák a karimatku, ale nie stan.

K začiatku trasy ma odviezol jeden pán a prehovoril ma začínať z inej strany ako som plánovala. Bolo to dobré rozhodnutie, pretože potom, ako som vystúpala niekoľko sto výškových metrov, som mala nádherný výhľad na hlboký kaňon s riekou a niekoľko hodín som pokračovala chodníkom lemujúcim kaňon. Pripomínalo mi to trochu „Tiger leaping gorge“ 虎跳峡v Číne. Stretávala som domácich v teniskách a s malými ruksakmi, ktorí neveriacky pozerali na môj veľký batoh. Miestni turisti si berú so sebou len vodu a niečo na zahryznutie, pretože sa na noc zastavia v jednej z mnohých chatiek (gîtes) so sprchou a teplou večerou. Večer sa spolu všetci zídu pri kreolskej večeri, poháriku rumu alebo punču a ako je francúzskym zvykom, všetci dlho sedia a debatujú. Chatky vlastnia väčšinou Kreoli, takže je to dobrý spôsob ako podporiť domácich obyvateľov a navyše po celodennej turistike na slnku sprcha a posteľ padnú celkom príjemne. K osadám nie je žiaden prístup na zásobovanie, zistila som, že sú zásobované helikoptérami približne raz za týždeň, záleží na objednávke a potrebe domácich. Helikoptéra nepristáva, náklad je pripevnený na lane. Domáci ho odopne a namiesto neho naloží nový náklad s odpadkami. Jedno takéto „otočenie“ helikoptéry stojí 180 – 200 eur, čo nie je najlacnejšie a v premenlivom počasí ani najbezpečnejšie. Deň potom, ako som zišla z Mafát dolu, sa zrútila jedna helikoptéra blízko pri vrchole Maido a pri tragédii zahynul jeden človek. 

Turistika na Réunion má svoje špecifiká. Nikdy si veľmi neužijete radosť z vystúpaných výškových metrov, pretože ich v zápätí zostúpate. Šľapanie hore a dolu prípomína skôr jazdu na húsenkovej dráhe. Výhľady sa menia za každým rohom a podobne sa mení aj vegetácia. Raz máte pocit, že ste v dažďovom pralese, o chvíľu je chodník posiaty borovicovým ihličím a na okraji vykúkajú lesné jahody. 

Takto som strávila chodením hore a dole po Mafatách tri dni, večer som bez problémov našla ubytovanie v chatke, vôbec neboli plné ako ma na začiatku strašili. A keď som po troch dňoch sklesala niekoľko sto výškových metrov späť na úroveň mora, mohla som si „svalovicu“ rozhýbať plávaním v mori. Pláže na Réunion sú síce nádherné, ale kúpanie môže byť trochu adrenalínom. Takmer všade sú rozostavené tabuľky s nápisom „Pozor žraloky“. A nie je to vtip. Napriek tomu vidíte kúpajúcich sa ľudí v mori a kopu surférov. Na pláži v Manopany, kde sme oslavovali Nový rok, zvykli bývať surférske preteky, ale kvôli útokom žralokov sa posledných pár rokov nekonali. Surféri, ktorých som na Réunion spoznala, napriek všetkému surfujú, surférska vášeň je proste silnejšia ako nebezpečenstvo žralokov. Surfujú ale skoro ráno, nikdy nie poobede, pretože väčšina napadnutí žralokmi sa stala poobede. Na niektorých plážach, ako napríklad aj v Manopany vystavali zo skál malé „hrádze“, aby boli ľudia v bezpečí. Domáci ale tvrdia, že žralok by sa do hrádze mohol dostať aj tak – s prívalom obrovskej vlny.

Stopovanie na Réunion je neskutočne jednoduché, pretože okolo ostrova vedie len jedna cesta. Takže človek nemá veľa možností kadiaľ ísť. Cesta smerom na východné pobrežie vedie „divokým pobrežím“ popri aktívnej sopke Piton de la Fournaise s výškou 2632 m. n. m. Pôsobí to ako mesačná krajina, stredom vedie ľudoprázdna cesta, z jednej strany sa rozlieha more, z druhej lávové pole. Piton je jednou z najaktívnejších sopiek na svete - vybuchuje približne raz za 9 mesiacov. Zároveň je jednou z najdostupnejších sopiek na svete, pretože výstup spolu so zostupom trvá len päť hodín. Počas výstupu treba mať šťastie na počasie, pretože turistov často zastihne hmla, kedy nevidieť nič a je  ľahké sa cestou stratiť. Ja som šťastie nemala, asi na polceste k sopke som sa vrátila späť. Pršalo, bolo chladno a hmla. Jeden kamarát mi rozprával, že keď bol raz na sopke, cestou späť začala klesať hmla, prestalo byť vidieť chodník a cestou autom bola taká hmla, že nevidel krajnicu cesty. Poslednú erupciu mala sopka v auguste tohto roku, takže len pred niekoľkými mesiacmi. V roku 2015 to bola už štvrtá erupcia. Sopka je monitorovaná, o každom jej pohybe sa dopredu vie a obyvatelia sú dopredu upozornení. Láva sa vylieva smerom k moru, naposledy dosiahla brehy mora v roku 2007. Nemala som pocit, že by z výbuchov sopky mal niekto strach. Ľudia mi rozprávali, aké nádherné je pozorovať žiarivú tečúcu lávu.

Veľa ľudí, ktorých som za ten týždeň spoznala študovalo alebo pracovalo vo Francúzsku. Keď som sa ich spýtala, či nemali chuť zostať v Európe, často sa len zasmiali. „Myslíš, že v Metropole by som mohol ísť na turistiku v dvetisícke, večer sa okúpal v mori a ďalšie ráno si zasurfoval?“. Život na tomto ostrove má svoje čaro... 

Výhľad na kaňon chodníkom "Canalisation des orangers"

Vstupná brána k chatke "Gîte du cercle". 

Značenie chodníkov.

Vodopád v Trois Roches.

Jedna z mnohých horských chatiek.

Spoločná večera v chatke s Didier, Nicolasom a ostatnými.

Col du Taibit.

Turistika po schodoch, strmých svahoch a ešte raz schodoch.

Útesy v Grande Anse.

Vodopád v Langevin.

Jazero na rieke v Langevin s ľadovou vodou.

Upozornenia na žralokov.

Sopka Piton de la Fournaise zahalená v oblakoch.

Láva vstupujúca do mora.

Sopka z inej strany.

Typické kreolské motívy na domoch.

Ovocie pitaya, alebo dragon fruit.

Kvet pitaye sa otvára len v noci.

Ananásové polia blízko St, Denis.

Počkajte, ešte naložíme kozy a hneď odplávame

Najúžastnejšie na plážach na Madagaskare je to, že sú prázdne. Často sa ocitnete úplne sami alebo len v spoločnosti miestnych rybárov. Sedíte pri východe slnka na pláži a pozorujete rybárov, ako vyrážajú na svojich loďkách na more a pri západe slnka zas ako sa vracajú a priväzujú člny na pobreží.

Mahajanga na západnom pobreží je obľúbenou turistickou destináciou Malgašov, medzi cudzincami je známa pomerne málo. Jedna pláž je priamo v meste „Village touristique“ a ďalšie dve sú severne od mesta.  My sme sa prvý deň po celonočnej jazde taxi-broussom vybrali do opustenej rybárskej dedinky Katsepy prístupnej z Mahajangy len loďou krížom cez záliv. Jazda trvá asi hodinu na veľkej kompe a pol hodinu na rýchlostnom člne. Kompa bežne pláva raz, občas dvakrát za deň skoro ráno, avšak v ten deň nevyzerala, že by mala vyplávať. Údajne sa pokazila a tak sme museli ísť člnom. Boli sme jediní turisti, na pláži akurát nakladali na lode zébus a niekam ich odvážali. Na miestnom trhu sme sa zastavili na mofogasy a kávu s mliekom a šli sme si nájsť ubytovanie. Na pobreží je ľahké nájsť útulné bungalowy postavené v miestnom štýle s trstenou alebo ratanovou strechou, ktoré nestoja viac ako 10 eur pre dve osoby.

V takej malej dedinke si vás ľudia hneď zapamätajú a onedlho vás začnú zdraviť ako starých známych. Všimli sme si, že po pláži prechádza kopu domácich a tak sme sa tiež vydali tým smerom. Objavili sme mangrovníkový „les“ na brehu pláže a rieku ako sa pomaly pomedzi mangrovníky vlieva do mora. Prechádzať sa pomedzi mangrovníky nie je veľmi zábavné, pretože z bahna vytŕčajú ostré výhonky a niekedy ich ťažko zbadáte, ale zaručene cítite, ak na ne stúpite.

Na druhý deň sme sa chceli presunúť smerom k plážam na severe. Prišli sme k prístavu dosť neskoro, ale keďže sme stále videli skupinky domácich ako čakajú v tieni pod stromami, usúdili sme, že určite nejaký čln alebo kompa ešte dorazia. Po pobreží pobehovali ľudia so zoznamami a po chvíli sme pochopili, že sa treba zapísať na zoznam. Vybrali sme si najlacnejší čln. Dávno sa mi osvedčilo, že najlacnejšie prináša najviac zábavy a dobrodružstva. A tak aj bolo. Menšie člny sa rýchlo naplnili a odplávali a naša loď stále na niečo čakala. Mne sa zdalo, že sme plní, ale na to, kedy sú autobus alebo loď na Madagaskare plné, stále nemám dobrý odhad, pretože sa k nám vždy zmestia ďalší ľudia. Zrazu sa strhol veľký krik a dvaja chlapíci z našej lode sa začali hádať s niekým z pobrežia. Niektorí ľudia na lodi sa začali usmievať a vyzerali, že ich hádka celkom pobavila. Vykukla som z lode a uvidela som obrovské stádo kôz. Domyslela som si, že zdrojom hádky sú úbohé kozy, ale až postupne mi začalo dochádzať, že toto veľké aspoň 50-členné stádo kôz sa môže plaviť spolu s nami na lodi. A tak sme čakali ďalej, robili stávky, koľko kôz sa nám zmestí na loď a pozorovali ako ich po jednej k nám nakladajú. Neverili by ste, ale úplne všetky do poslednej kozičky sa k nám dokázali nalodiť. :)

Bungalow na pláži.

Člny na pláži.

Chytanie rýb do sietí.

Mangrovníkový porast.

Cirque Rouge sú do červena sfarbené skaly blízko Mahajangy. Podľa Lonely Planet je to jedna z najväčších atrakcií v oblasti. Nikto nám však nevedel povedať, kde presne sú a po hodinách chodenia som nakoniec nechcela veriť, že sa nám ich podarilo nájsť.

Západ slnka na pláži severne od Mahajangy.

Východ slnka.

Chlapci pripravujú siete pred vyplávaním člnu.

Naše pasažierky kozy.

Tanec v daždi

Navštíviť východné pobrežie bez toho, aby aspoň chvíľu nepršalo, je takmer nemožné. Je to ako ísť do Bretónska za slnečného počasia, ak neprší, proste to nie je skutočné Bretónsko.

Z Tamatave na pobreží sme sa presunuli taxi-broussom ešte asi za tri hodiny na sever do pobrežnej dedinky Mahambo. Už počas cesty bolo zamračené a chvíľami poprchávalo. Vzduch bol napriek tomu horúci a vlhký. Bujná vegetácia na okrajoch cesty pripomínala skôr hustý dažďový prales. Keď sme dorazili a vystúpili z autobusu, začali sme kráčať k plážam asi jeden a pol kilometra od dediny. Vtom sa spustil obrovský lejak a my sme utekali pod najbližšiu strechu. Posadili sme na zakrytú terasu školy a čakali, kým dážď utíchne. Ľudia sa zastavovali okolo nás, čudovali sa, čo tam robíme, veď len prší, nič viac. Rozhodne boli na dážď viac zvyknutí a vôbec nechápali, že premoknutý batoh nie je úplne ideálny na cestovanie.

Ako sme sedeli a počítali dažďové kvapky,  začal sa z diaľky ozývať spev a o chvíľu k nám sa pred nami objavila skupinka žien s dáždnikmi. Začali spontánne tancovať a keď videli, že si ich všímame a smejeme sa, bavilo ich to ešte viac. Ja viem, že cit pre rytmus a tanec je jedno z tradičných klišé o „Afrike“. Ale tieto ženy boli neskutočné. Smiali sa na plné ústa, tancovali a ako prišli, tak sa o chvíľu aj stratili a my sme sa za nimi len neveriacky pozerali. 

Rybárske člny v Mahambe

Jackfruit (čo slovník do slovenčiny preložil ako tropický ázijský morušovitý strom)

Krájanie na menšie kúsky Jackfruit

Miestne dámy na rybačke

Ovocie z trhu

Vstup k pláži

Pláž

Západ slnka

Bungalowy v Mahambe

Vianoce bez snehu a v horúčavách

Vianoce bez snehu a v 30 stupňových horúčavách sa môžu zdať trochu zvláštne. Spočiatku som neverila, že by mohla na mňa doľahnúť vianočná atmosféra, ak je vonku teplo ako v lete. Ale keď ma po ceste do práce začali zastavovať pouliční predavači s umelými vianočnými stromčekmi a v škole sme so študentmi začali počúvať vianočné pesničky, akosi som si začala uvedomovať, že Vianoce sa predsa len blížia.

Na Madagaskare má veľa ľudí spojené Vianoce s liči a s obdobím dažďov. Začiatok sezóny liči znamená, že pomaly prichádzajú Vianoce. Študenti nám raz povedali, že ideálne Vianoce by rozhodne nemali byť v decembri, pretože vtedy veľa prší. Viac by ich potešili v júli alebo v auguste, kedy je sucho a sú dlhšie prázdniny.  

Okrem stromčekov a vianočných dekorácii sa na uliciach predávajú róby od výmyslu sveta. Na Madagaskare je totižto zvykom kupovať si na Vianoce nové oblečenie. Niekedy som mala pocit, akoby som sa prechádzala v módnom salóne. Väčšina šiat na trhoch je second-hand a dovezená zo zahraničia, čo mnohým ale neodoberá na štýle a elegancii.

V piatok 18. decembra,  posledný deň pred začatím školských prázdnin sme spolu s Ines boli pozvané na oslavu Vianoc detí z detského centra Manda. NGO Manda sa stará o deti z chudobných rodín, ktorých rodičia im nemajú ako zabezpečiť výchovu a vzdelanie. Deti prichádzajú každé ráno, niektorým cesta peši trvá cez mesto i niekoľko hodín. V centre sa osprchujú, dostanú raňajky a najmladšie deti zostanú celý deň buď v škôlke, alebo v škole na prvom stupni. Starším deťom Manda platí školné do školy a dohliada, aby deti pravidelne do školy chodili.

V ten deň už od rána pripravovali dobrovoľníci z austrálskej neziskovky World Challenge deťom hry. Po hrách nasledoval spoločný slávnostný obed. Pretože bežné dni nemajú deti na obed mäso, ako sviatočné jedlo mali všetci kura s ryžou, kúsok ovocia a zmrzliny a na pitie ovocný džús. Po obede sa začali vystúpenia detí. S najmladšími deťmi nacvičil Samuel, dobrovoľník z Nemecka, malagašskú vianočnú pesničku. Staršie mali pripravené tanečné a akrobatické vystúpenia, hru na djembe a pod. Dievčatá z Vony (centrum Mandy pre staršie dievčatá, kde sa počas dvoch rokoch učia šiť a kde majú zároveň i bývajú) si pripravili tanečnú choreografiu v šatách, ktoré si samé navrhli a ušili. Na záver Samuel doprevádzal na gitare celý tím Mandy pri spievaní piesne „Oh happy day“ a potom bola asi až do štvrtej, kedy sa deti vracajú domov, poriadna diskotéka.

24. decembra sú plné ulice ľudí, obchody sú preplnené ľuďmi na poslednú chvíľu zháňajúcimi čo ešte doma chýba. Štedrý večer sa oslavuje väčšinou v kruhu rodiny pri spoločnej večeri  a potom sa ide do kostola na večernú omšu.  Darčeky si ľudia nedávajú. V niektorých bohatších rodinách môžu deti dostať darčeky, ale to je skôr výnimkou. Do kostola sa všetci vyberú v krásnych nových šatách. Ešte nikdy som na Madagaskare nevidela toľko vyparádených dievčat, ako na štedrý deň pred kostolom.

V kostole blízko nášho domu v štvrti Tsiadana mala omša začať o šiestej. Keď som tam prišla, nič sa nedialo, ale dievčatá pred kostolom ma ubezpečili, že omša určite večer bude a pre tým ako začne, bude najskôr divadelné predstavenie. Vrátila som sa asi o hodinu. Kostol v Tsiadane je dvojposchodový, na prízemí je škola a kuchyňa, kde pre každého návštevníka čakala vianočná večera. Na prvom poschodí, vo veľkej sále sa už zhromažďovali ľudia a spievali „Oh, happy day“. O chvíľu sa roztiahli závesy a začali krátke predstavenia – výjavy z Biblie, od vyhnania Adama a Evy z raja, až po narodenie Ježiška. Krátke predstavenia boli prerušované tanečnými vystúpeniami. Choreografie na vianočné piesne ako „All I want for Christmas is you“, „Jingle bells“, „Santa iscoming to town“ vytvárali príjemnú vianočnú atmosféru, no skôr ako kostolnú atmosféru, poriadnu párty atmosféru. Ľudia tlieskali a nahlas sa smiali, veľa detí malo na hlavách červené Santa Claus čiapky. Neviem, kedy začala omša, pretože po hodine som sa musela vrátiť domov na spoločnú večeru s kamarátmi.

Okolo dvanástej bolo stále z kostola počuť hudbu a spev. V noci sa spustila veľká búrka a na chvíľu vypadla elektrina. Z kostola sa začalo ozývať pískanie a krik, keďže im asi zhasli svetlá a prestala hrať hudba. Keby som nevedela, že krik prichádza z kostola, povedala by som, že je vonku nejaký veľký koncert. Vždy, keď sa na Madagaskare oslavuje, nesmie chýbať hudba a tanec a Vianoce nie sú asi žiadnou výnimkou.

Na ďalší deň bol kostol znovu plní vyparádených ľudí.  Všetky obchody boli zatvorené, ale na trhoch s ovocím a zeleninou najchudobnejší ľudia stále predávali. Pamätám si, ako mi raz jeden kamarát povedal, že kresťanstvo je tu len pre bohatých. Chudobní pouliční predavači si nemôžu dovoliť ísť v nedeľu do kostola, pretože sú na ulici a snažia sa aspoň niečo zarobiť. Aby som príliš nezjednodušovala, na Madagaskare majú okrem kresťanstva silnú tradíciu i rôzne miestne kulty a na západnom pobreží je dosť veľká komunita moslimov. Takže nie každý je kresťan a chodí pravidelne do kostola.

Na Prvý sviatok vianočný nás na obed pozvali naši malagašskí kamaráti k sebe domov. S rodinami neoslavovali 24., ale 25. Na obed sme mali pečenú morku s majonézovým zemiakovo-cvikľovým šalátom, ryžou a ďalšími zeleninovými šalátmi. Po obede sme šli popriať šťastné sviatky do rodín ostatných malagašských kamarátov, ktorí bývali neďaleko. V rodinách boli všetci slávnostne vyobliekaní a spolu popíjali a zabávali sa. Buď hrali na gitare a spievali, hrali karty, spievali karaoke, alebo len tak spolu posedávali. My sme tiež nezaostávali a až do noci sme spolu posedávali vonku na terase, hrali na gitare, spievali a tancovali na malagašskú rytmickú hudbu.

Boli to oveľa živšie a dynamickejšie Vianoce ako tie naše, ale bez snehu, medovníkov, kapustnice a hlavne bez rodiny a blízkych...

Rozdávanie obedov.

Najmladšie deti pri obede.

Dobrovoľníci z Autrálie. Práve skončili prácu na stavebnom projekte detského domova a prišli jeden deň stráviť spolu s deťmi z Mandy.

Slávnostný obed - kura s ryžou, ovocie a zmrzlina.

Samuel s najmladšími deťmi. 

Tanec na Jingle Bells. 

Obecenstvo. 

Dievčatá z Vony zo vlastnoručne vyrobených šatách,

Djembe. 

Akrobatické vystúpenie.

Vianočný obed.

Posedávanie po obede.

Hranie na gitare.

Luc krája vianočnú tortu, vzadu je mamina a sestra Combieho a Samuel. 

Luc, Combieho ocino a Samuel.

Cesta do práce

Každé ráno sa teším, ako si po ceste na autobus kúpim mofogasy [mufgasy]. Sú to malé ryžové koláčiky, ktoré ľudia jedia na raňajky spolu s kávou. Môžete di ich kúpiť v stánkoch s mofogasy, alebo u pouličných predavačov s prenosnými „táckami“. Ľudia postávajú okolo stánkov, opierajú sa o pult a každý si užíva svoj ranný malagašký rituál. Mofogasy sú typicky malagašské nielen preto, že ich tu má rád snáď každý, ale i svojím menom. „Mofo“ znamená „chlieb“ a „gasy“ označuje všetko malagašské, všetko, čo je z Madagaskaru. 

Tak ako majú Francúzi svoje obľúbené pekárne s bagetami, tak majú Malgaši svoje obľúbené stánky s mofogasy. Ja mám najradšej stánok hneď vedľa autobusovej zastávky. Chlapec ma v stánku pozná a vždy sa zasmeje, keď ma vidí. Myslím, že si všimol, ako moja spotreba mofogasy každým dňom narastá. Pokiaľ mu poviem svoju nacvičenú vetu s počtom mofogasy, on mi ich už balí do novinového papiera a podáva. Vždy si takto spríjemňujem čakanie na autobus číslo 119, ktorý býva občas tak plný, že ani nezastane a pokračuje v ceste ďalej.

Od minulého týždňa začala sezóna liči, takže si po ceste kupujem liči u jednej pani, ktorá má každé ráno prichystané malé pyramídy liči po piatich kúskoch. Liči je oproti mangám a ananásom veľmi vďačné ovocie, pretože sa pri jedení veľmi nazašpiníte a môžete ho jesť aj za cesty. A tak si kráčam po ceste na zastávku a lúpem si liči.   

Cesta autobusom, presnejšie taxi-bé nepatrí medzi moje obľúbené ranné rituály. V hlavnom meste jazdia malé minibusy so štyrmi radmi sedačiek pre troch ľudí, na ktoré sa ale musia zmestiť vždy minimálne štyria. Krajná sedačka je vyklápacia, aby mohli ľudia prejsť až k najzadšiemu radu. Aby sa zmaximalizovala efektívnosť minibusu, za šoférom a dvoma prednými sedačkami sa zmestia ešte ďalší traja ľudia. Sedia našikmo a kolená im ako skladačka zapadajú medzi kolená cestujúcich z prvého radu. Keď musím sedieť v tomto „fiktívnom“ rade, vždy sa modlím, aby nebola na ceste zápcha, pretože sa nemôžem celú cestu ani pohnúť. Niekedy nemôžem pohnúť ani rukou, aby som si na rozveselenie dala do úst ďalší mofogasy.

Zápcha je takmer každé ráno. Cesta normálne trvá 10 minút, ale s rannými kolónami to býva niekedy aj polhodina. Najhoršie je, keď zostaneme zastrčení v tuneli, pretože tam nie je svetlo a je tam nedýchateľný vzduch z výfukov všetkých áut. Na začiatku som si chcela kúpiť bicykel na cestu do práce, ale s chaosom aký je na cestách, nemám veľmi odvahu púšťať sa do podobných dobrodružstiev.

Keď vystúpim z autobusu, musím prejsť celým hlavným námestím štvrte Analakeli, aby som sa dostala na strednú školu JJR. Zo začiatku ma vždy cestou zastavovali pouliční predavači s ovocím, mofogasy, orieškami, USB kľúčami, vanilkou, mapami Madagaskaru, živými krabmi a všetkým možným. Teraz už mám niekoľko trikov, aby som nevyzerala ako stratený turista. Treba kráčať rýchlejšie, veľa sa neobzerať a odpovedať po malagašsky, že zrovna nepotrebujem ani vanilku, ani klepotajúceho kraba.  

Mofogasy

Mofogasy sú z ryžovej múky (áno, raj pre bezlepkových... :) ) a pečú sa v podobných formách ako muffiny. 

Atmosféra v stánku s kávou, mofogasy a ďalším pečivom.