Bývanie v rodinách

Počas nášho pobytu v Antsirabe sme bývali v rodine pani Odile – profesorky nemčiny.  S manželom Nikolom majú veľký dom  v severnej časti mesta. Trvalo nám chvíľu, kým sme s Ines prišli na to, kto v dome vlastne býva. Ich tri dcéry s menami začínajúcimi sa na písmeno S - Salohay, Sarohay, Sand´aina, ďalej ich sesternica, ktorá tu chodí na vysokú školu, ich teta, jedno dievča na výpomoc s domácimi prácami a strážnik na noc. Dom je vždy dokonale vyupratovaný a na zemi nikdy nie je ani smietka.

Dohodli sme sa, že v cene, ktorú budeme rodine platiť za ubytovanie, bude aj strava. Ubezpečili sme Odile, že nepotrebujeme nič špeciálne, že sme si už na malgašskú kuchyňu zvykli a že môžeme jesť ryžu tri-krát denne ako všetci Malgaši. Navyše mne kvôli bezlepkovej diéte ryža vyhovuje oveľa viac ako európske stravovanie, kde je glutén prakticky vo všetkom.

Prvú večeru sme jedli všetci spolu, na naše prekvapenie sme vôbec nemali ryžu. Na stole boli zemiaky, šaláty, cestoviny a bagety so syrom. Odile nám vysvetlila, že Nemci sú podľa nej preto takí „veľkí“, lebo jedia veľa zemiakov a chleba. Od Ines, ako reprezentantky nemeckého národa sa očakávalo, že každý deň musí dostať svoju dávku zemiakov, aby náhodou počas pobytu na Madagaskare neschudla. Za večeru sme boli naozaj vďačné, snažili sme sa ale vysvetliť, že takého hostiny kvôli nám pripravovať nemusia a s radosťou budeme mať na večeru ryžu so zeleninou. Pri večeri sme sa rozprávali o zvykoch v Nemecku a na Slovensku, o kultúrnych odlišnostiach a myslím, že Ines spomenula, že doma má rada kávu a sladké raňajky. Ráno nás na stole čakala káva, marmeláda s bagetou a jogurty. 

A začal sa začarovaný kruh. Čím viac sme sa snažili zapadnúť, tým viac nám všetci dávali najavo, že sme „iné“ - vzácna návšteva z ďalekého západu. Dávali sme si pozor, aby sme ani náhodou nespomenuli, že máme niečo rady, pretože by sa nám to učite snažili okamžite kúpiť. Čím viac sme opakovali, že sa o nás nemusia nijak špeciálne starať, tým viac sa nám snažili ukázať, ako si nás vážia a že sú z dobrej rodiny, ktorá si môže dovoliť náročnú starostlivosť o Európanov. Nikola vždy len zhodnotil, že predsa nemôžeme jesť celý deň ryžu, pretože na to nie sme zvyknuté. Musím povedať, že toľko zemiakov ako za dva týždne u nich doma, ani doma normálne nejem...

Jeden deň sme chceli urobiť dievčatám radosť a pripravili sme večeru. Najväčší úspech zožal čokoládový zákusok s ovocným šalátom. Odile chcela vedieť ako sme ho pripravili, preto sme jej prezradili náš jednoduchý trik. Našli sme v supermarkete Shoprite polotovar a pridali sme vajíčko a maslo. Normálne v tomto supermarkete nenakupujeme, pretože je drahý, ale hodí sa vtedy, ak hľadáte niečo, čo bežne nie je dostať kúpiť na ulici. Hádajte, čo nás na stole čakalo na druhý deň? Balík banánov kúpených v  supermarkete Shoprite s vylepenou cenou. Stáli takmer dvakrát viac ako na ulici... A opäť sme vysvetľovali, aké je na Madagaskare výborné, že na ulici môžete nakúpiť všetko bio a zdravé a nemusíte jesť paradajky zo supermarketu dovážané niekde z južnej Ameriky, ktoré navyše nemajú ani žiadnu chuť. 

Cez víkend sme šli na malý výlet do národného parku Ranomafana. Našli sme si na couchsurfingu malagašskú rodinu, u ktorej sme mohli prespať. Jeannot aj s manželkou Antonine ubytovávajú cudzincov už viac ako šesť rokov. Bývajú v malom domčeku v dedine Ranomafana, asi 10 km od národného parku. Dom má dve miestnosti, kúpeľna a kuchyňa sú vonku pod prístreškom a detská izba v podkroví. Hneď od začiatku sa k nám správali priateľsky, neustále opakovali, akí sú radi, že sa s cudzincami môžu rozprávať po francúzsky a anglicky. Ich tri deti mali z nás celkom zábavu a neustále nás obskakovali a skúšali učiť malgaštinu. Bola som im naozaj vďačná za to, že sa k nám správali úplne normálne, nie ako k nejakým porcelánovým bábikám. 

Spoločná večera u Odile. 

Sarohay a Sand´aina nám pomáhali s prípravou čokoládového fondue.

Sarohay mala trpezlivosť nás učiť malgaštinu. A my sme sa s ňou rozprávali po anglicky.