Mada-stories-car : Veslári a krokodíly na rieke Tsiribihina

Veslári sa pôvodne plavili po rieke Tsiribihina s cieľom previezť potraviny a tabak. Dnes veslári namiesto vriec tabaku vozia haldy turistov. Drevené člny „pirogue“ sú vyrábané z jedného kusu stromu, ktoré rastú popri rieke. Šikovní remeselníci z dedín pozdĺž rieky dokážu čln vyrobiť za päť dní. Cena za výrobu sa pohybuje okolo 1 000 000 Ariari (300 eur), no stále treba počkať aspoň päť rokov, pokým drevo poriadne vyschne a čln sa bude môcť plaviť po rieke.

Splav sa začína v mestečku Miandrivazo a končí sa asi 50 km pred Belo-sur-Tsiribihina. Môžete si vybrať buď motorový čln s tieňom a hlukom, ktorý odplaší všetky zvieratá popri rieke, alebo drevený čln „pirogue“, na ktorom vám bude celý deň na hlavu pražiť slnko a budete sa potiť od horúčavy. Naša štvorčlenná skupina si vybrala splav na drevenom člne, ktorý trvá tri dni, podobne ako splav na motorovom člne. Celý týždeň som sa pripravovala na to, ako budem v tej horúčave pádlovať. Netušila som, že pádlovať budú naši pltníci a na člne budeme mať ešte aj kuchára, ktorý nám bude počas cesty variť obed.

V Miandrivazo nás čakala ťažká úloha – udržať cenu za trojdenný výlet, ktorú nám dohodol jeden kamarát z Tany. Náš sprievodca sa mal volať Boto. Nebolo ťažké ho stretnúť, pretože hneď ako sme vystúpili z taxi-brousse, vyhrnula sa na nás skupina sprievodcov a Botoho hneď zavolali. Vo chvíli, keď na hodinu vypadol elektrický prúd, Boto aj s kolegmi chceli upresňovať detaily nášho výletu. A tak sme asi desiati sedeli okolo čelovky vonku na terase a dohodovali sa na cene. Cítila som sa ako v mafiánskom filme. Pretože Boto nehovoril po francúzsky, jeho výrečný kolega Gilbert prevzal iniciatívu, všetko nám vysvetlil a rukou spísal zmluvu. Pri pohľade na túto zmluvu som sa v duchu lúčila s peniazmi, ktoré sme im za trojdenný výlet zaplatili...

Ďalšie ráno nám chlapíci nakázali kúpiť si zásoby pitnej vody a klobúky. Asi nemajú veľmi chuť pozerať sa na do ružova spečených Európanov. Ráno sme sa presne podľa plánov nalodili do dvoch člnov – čln s našimi kamarátmi Panchom a Ludwicom a s „pojazdnou kuchyňou“ vesloval Gérard a občas sa striedal s kuchárom Botom. Nášmu člnu s Ines velil Tafita a čoskoro sme zistili, že máme so sebou ešte dve spolucestujúce – učupené sliepky na konci člna. Boto ich šikovne naložil do nášho vegetariánskeho člna. Keď sme sa priblížili k brehu, pokúsili sa niekoľkokrát ujsť, ale Tafita bol vždy rýchlejší a usmernil ich späť do člna. Jedna sa s nami vozila deň, druhá mala viac šťastia, vydržala až dva dni, až kým ju nevegetariánska časť nášho osadenstva nemala na večeru.

Zo začiatku bola rieka miestami plytká a často sa nám čln zadrhával o dno. Ďalšie dni to bolo lepšie, ale rieka bola stále pomalá a pokojná. Keď sme sa v prvý deň plavili asi dve hodiny, mysleli sme si, že pristaneme niekde na brehu a uvaríme si obed. Zrazu nás Boto prekvapil a s porcelánovými taniermi v rukách sa k nám brodil cez rieku. Takmer sme s Ines odpadli od úžasu. Za jazdy dokázal vzadu v našom drevenom člne uvariť ryžu, udusiť zeleninu a ešte všetko aj pekne naaranžovať. Takýmto luxusom a híčkaním nás Boto a Tafita prekvapovali neustále. Jeden sa s nami šiel večer prejsť pod nejakou zámienkou do dediny a druhý za tú dobu už mal postavené stany. Butu vždy pripravil večeru a keď sme si mysleli, že sme dojedli, nasledoval ďalší chod a dezert. Chlapci si nechali záležať na každom detaile, pretože vedia, že spokojní turisti ich odporučia kamarátom a známym a tak budú mať zaistenú prácu celú sezónu.

Keď sme sa plavili popri brehu, občas sa nám podarilo zbadať zvieratá – korytnačky, lemury, netopiere, papagáje, chameleóny a rôzne druhy vtákov, ktoré sme nepoznali. Najväčším vzrušením bol krokodíl. Nestihli sme ho zvečniť, pretože sme sa akurát s Ines napchávali mangom a kým sme vytiahli fotoaparát, bol už dávno vo vode. Krokodíly je najľahšie vidieť v júni a v júli, v novembri ich je menej, takže sme mali šťastie.

Občas sme Tafitovi pomáhali veslovať, ale s naším lenivým veslovaním by sme sa ďaleko nedoplavili. Celá trasa má okolo 170 km, čo sme zvládli za tri dni. Náš čln patril Tafitovi, prezradil nám, že má doma ešte dva. Po trojdennej plavbe treba čln dopraviť proti prúdu rieky znovu do Miandrivaza. Tafita si na to prenajme ďalšieho veslára, aby ušetril čas. Plavba proti prúdu trvá pltníkovi 6 dní. Tafita sa dovezie motorovým člnom do dedinky, kde sme prvú noc kempovali a nastúpi na taxi-brousse do Miandrivaza. Za týždeň takto otočí dve skupiny turistov. Sezóna trvá celý rok okrem obdobia dažďov, ktoré prichádzajú na západe Madagaskaru v januári a trvajú približne do marca. Vtedy stúpne voda asi o dva metre a plaviť sa je dosť nebezpečné. Najviac turistov prichádza v júli a v auguste, my sme boli jednými z posledných v tomto roku. Ďalšie člny s turistami sme ani raz nestretli, akurát jeden motorový čln s troma Francúzmi. Na prevádzku motorového člna je potrebných päť ľudí – jeden človek počas celej plavby dolieva studenej vody na chladenie motora. Hlavne motorový čln robí taký hluk, že aj krokodíly sa ho boja...